flautovanie:)

Poznáte šansóny? Ľúbivé  francúzske piesne, barové vystúpenia, Edith Piaf… Moment. Tie šansóny nie sú len po francúzsky písané, aj v slovenskej hudbe majú svoje zastúpenie, a to hlavne v podaní Hany Hegerovej. Možno nebudete veriť, ale len nedávno sa aj u nás, v Banskej Bystrici, uskutočnil šansónový koncert Všetko po starom. Tento projekt oživili texty Petra Valu a hudba Paľa Janíčka. Aká len hudobne opojná bola tá noc! Hneď na to prišla repríza. A keďže len na vlastné oči a uši sa človek presvedčí o dokonalosti umenia, vrelo odporúčam toto predstavenie zažiť.

(nie, neviem začať rovno k veci.) Totiž, tento projekt mi poodhalil miesto, kde cez deň drieme múza, aby po večeroch obklopovala a podpichovala obyčajných ľudí či nádejných umelcov. Začala som spoznávať jedno malé čarovné divadlo.
Viackrát som počula povzdych, že v tomto meste je snaha robiť umenie a sprostredkúvať ľuďom kultúru takmer zbytočná.
„Všetci ma považujú za šialenca,“ priznala sa raz divadelná majiteľka. Hovorila, že nevie, kam skočiť skôr. Aj o tom, ako raz smutne vyliezla na svoj obľúbený strom a nechcela už zliezť dolu. Nikdy, veru ani raz, odkedy ju poznám, som ju nevidela neusmievať sa. Krásna ryšavá Žena, ktorá čerpá energiu každou bunkou svojho tela a rozdáva ju okolo. Svieti, žiari, vibruje. Je priam stelesnením múzickej bytosti. Dušou divadla. A šialene zbožňovaná svojím psíkom.
Nebola snáď chvíľa, ktorá ma počas prítomnosti v divadle nejako nepozdvihla. To je tak, keď ja najradšej vstrebávam inšpirácie; ľahko plachtím priestorom, točiac sa na všetky strany a pozorujúc všetkých a všetko.
Rána bývajú nežne rozpačité. Vzduchom sa nesie melódia predošlého večera a jemný cigaretový opar. Občasní prespávači si jemne chrumkajú na gauči, zemi, či dokonca na pódiu a nenechajú sa rušiť. O chvíľu sú už okná dokorán, prichádza závan vône nového sviežeho dňa. Upratovanie sa začína. Z pódia sa balia hudobníci, hudobniny a káble, hučí vysávač, tečie voda, utierajú sa stoly a podlaha, za barom je veselo. (a tiež vôňa vábivej kávy či veľký pohár plný farebných náušníc.) Naokolo sa točí schodisko, visí veľký obraz a Mona Lisa, stojí stojan so šašom, leží gauč a obrovské vysedené kreslo. Steny a bar sú oblepené plagátmi s vyhratými a vyspievanými koncertmi a budúcimi akciami. Sú tam i Adam a Eva, hudobné kolieska a prehrávač a pod schodiskom vyvalené šaty a kostýmy najrôznejších strihov, látok a farieb.
Po istom čase sa predsa len stane, že vyprchajú posledné atómy zážitku z minulej noci, ktoré sýtili artistickú dušu a hasili jej smäd, preto treba niečo pod zub a do nosa. Nie nadarmo je súčasťou divadla i kaviareň. V tej sa dá príjemne posedieť, vypiť a najesť si, zľaknúť sa svojho odrazu vo veľkom zrkadle, zahrať si na klavíri (ktorý originálne ladí o poltón nižšie), zatancovať si do zvukov gramofónu, prečítať beletriu, poéziu, podrobiť kritike diela výtvarníkov visiace na stenách.
Ľudia sa boja vkročiť do neznámeho. Za nejaký hrubý čierny záves. To by ale v tomto prípade bolo fatálne, lebo za závesom sa vynára sála s pódiom. Je útulná, atmosférická. Taká sa len tak hocikde nenájde. A v nej buď – tmavá stolička a pohupovanie sa do rytmu piesní, pritakávanie replikám hercov. Alebo – úškrn do reflektorov, možno improvizácia. Obe majú svoje čaro.
Skúste. pocítiť tú pohodu.

Post scriptum je krátke: pre vás som vystrihla a pozliepala slová do akejsi pozvánky. Veď možno stretnete (na terase napríklad) aj samotného Ivana Palúcha. V Divadle Ivana Palúcha.