flautovanie:)

Zobudila sa s naliehavým nutkaním. „Dnes je perfektný deň pre kengury, šašov a dúhu!“ vykríkla. Musela nahlas. Tešila sa svojmu pocitu, bol to predsa trojitý Salinger.

Na posteli urobila mačku, dôkladne ponaťahovala ruky nohy, poškrabala sa na šiji a s karpami v očiach a v pyžame zbehla po schodoch do kuchyne. Postavila vodu na kávu a rukou si automaticky skryla prso, ktoré bolo vystrčené spoza úzkeho trička na ramienka.

Vonku padali medúzy. Jemnejšie, voda pršala prudko na zem. Pod dáždnikom, s jahodovým džemom na líci a v mokrých topánkach bežala na autobusovú zastávku. Kým čakala, hrial ju jej tichý škodoradostný smiech zo zúfalých fajčiarov, ktorí sa trasúc snažili dofajčiť vlhké cigarety.
„Slečna, nemáte oheň?“ Kvapkalo mu z nosa.
„Nie, ten nie. Ale mám žuvačku. Dáte si?“
Zdvihol obočie a nechal ju nastúpiť do päťky.

Bubnovanie do zemského ňadra neprestávalo. Vietor fúkal dážď nabok. Takmer ju premočil, zatiaľ čo kráčala niekoľko sto metrov po krajnici k veľkému červenému šapitó. Ako sa k nemu blížila, zrýchľovala krok. Nevedela sa dočkať, až bude v jeho sfére bláznovstva.

Nikde nebolo ani nohy. Ani zvieracej. Zamierila k najvzdialenejšej maringotke, ktorej dvere sa po zaklopaní takmer ihneď otvorili.
„Ahoj, Hugo!“ vyhŕkla a vyskočila.
„Olala! Salut, ma chérie,“ odvetil so širokým úsmevom.

Škerila sa naňho, vlepila mu pusu a tuhé objatie, zhodila topánky a pozvala sa dovnútra.
„Je suis désolé, ale budeš mi musieť venovať trochu pozornosti,“ zvolala. Mokrý kabát si prehodila cez stoličku, kvapkalo z neho na koberec. Ponožky prestrela na radiátor a sadla si na stoličku, nohy rozkročené, operadlo medzi nimi. Čelila veľkému obrazu neurčitého dievčaťa, ktorý visel nad posteľou.

„Spravím Ti kávu? Idem dať variť vodu, ja som len teraz vstal. Potrebujem sa prebrať a káva mi vždy pomôže prebudiť aspoň čuchové bunky. Som celkom unavený.“ Široké zívnutie potvrdilo jeho slová.
„Non, merci. Už som jednu mala, dám si radšej čaj, prosím.“

Opieral sa o maličkú kuchynskú linku.
„Hugo, Hugo, ako sa máš?“
Všimla si jeho dobre skrývaný smútok. Na moment sa ukázal a hneď zas zmizol. Z tváre. Musel mať pochmúrne ráno. Či celý víkend.
Spomenula si na jedno zo svojich nevľúdnych rán. Ráno hneď po tom, ako ju bezpodmienečne vyhodili z Akadémie divadelného umenia. Našli si iného prorektora. Skúsenejšieho, ekonomickejšieho, konzervatívnejšieho a manipulatívnejšieho. Sklamanie a hnev vtedy utopila v spánku. Na druhý deň sa jej vstávalo ťažie ako s obrovskou opicou.

„Bolo lepšie,“ odvetil úprimne.
„A o chvíľu zas bude,“ ona na to povzbudivo.
„Té, dnes je deň obžutý. Perfektný pre teplé mlieko, periny a sny.“ Krátko pomlčal. „Neuveríš, čo sa mi stalo, Té. Nieže by to bola nejaká katastrofa. Ale dotklo sa ma to náramne. Ako elektrina. Začal som myslieť na sprosté veci. Preboha, musím Ti to povedať.“ Sadol si na posteľ. Chlípal kávu z praskajúceho hrnčeka.
Ona ho vystriedala pri kuchynskej linke, vybrala vylúhovaný sáčok z pomarančového čaju a upila z neho. Usmiala sa, keď počula svoju starú stredoškolskú prezývku. Iniciálu svojho mena. Pamätal si.

Hugo bol šašom. Z povolania, prirodzene. Po škole sa s ostatnými rozlúčil so slovami ´Idem do sveta, stretneme sa v cirkuse.´ Čo povedal, dodržal. Pôsobiac v jednom z posledných slávnych cirkusov nemálo z toho sveta videl aj skúsil na vlastnom nose. Fakticky, kým sa stal uznávaným šašom (teda takým, na ktorom sa ľudia smejú aj vo chvíľach, kedy sa hnusí sám sebe), mnohokrát padol tvárou na zem. Po takýchto kotrmelcoch, prestriedaných prácach, zametajúc trus, či predávajúc vstupenky, sa vypracoval a tvárou v tvár sa stretol so svojím snom. Jeho staré zrkadlo si stále jasne pamätá masky a úsmevy, ktoré svojej tvári dával.

„Ja som sa v živote necítil osamelejšie a zmätenejšie. Prečo to už, do pekla, neprejde? Ja Ti ani neviem, kde začať. Neviem, kde začať, neviem…“ rozprával monotónne polohlasno, pohľad mal zafixovaný na jej ľavej náušnici.
Té ho objala okolo pása. Vždy sa objímali okolo pása, pri každom stretnutí. Objímali do seba navzájom teplo, energiu a smiech.

Boli jediní, ktorí po škole na seba nestratili kontakt. Hádam to bolo vďaka povolaniu. Cestovaniu. Azda len tak náhodou. Nik nevie. Vie sa len to, že Hugo si v peňaženke strážil jej fotku s telefónnym číslom a adresou.
„Hej, Té, pozývam ťa do cirkusu. Budeš sedieť v prvom rade a uvidíme sa!“ Prvá veta prvého telefonátu. Ona však vtedy bola mimo mesta, na divadelnom workshope.
Stretávali sa striktne pravidelne. Naživo, telefonicky, i cez pečatené listy. Vytvorili si celý stĺpec zvykov a tradícií. Napríklad, ranné naťahovanie. Fotografovanie každého pocestného narcisu. Počítanie vežičiek na domoch a plotoch. Kreslenie po stenách záchoda. Navštevovanie cintorínov. Nočné prechádzky – či spolu, či nie. Takto na seba stále mysleli. I keď sa práve nechcelo.

„Je déteste la glace à la pistache,“ vyhlásila.
Odfrkol si a postrapatil jej vlhké vlasy.
„Prišiel som o peňaženku. A nie len o ňu! Niekto mi počas predvčerajšieho predstavenia prekutal maringotku. To, ako sa sem dostal a kto to bol, je zistiť nemožné. Ale silné podozrenie padá len na kdekoho z ostatných účinkujúcich. Na tých, ktorých pokladám toľké roky za priateľov,“ rozhadzoval rukami.
„Preboha, čo Ti ešte zmizlo?“ preľakla sa.
„Veď ma nechaj dohovoriť. Nemám ani jednu svoju platňu, lyžičku, slipy, dokonca i stoličku mi vzali. Chladničku som našiel prázdnu! A vieš čo? Truhlica, v ktorej som mal svoje dôležité papiere, listy a krámy, je tiež fuč!“
„Čože?“ Udivene a nechápavo prevracala očami. Niečo nesedelo.
„Ešte som neskončil. Včera som dostal výhražný list od neviem koho, v ktorom stálo, že pokým nezložím za svoje veci kauciu, ostanú pekne zadržané. V pivnici hodené, spolu s tetou Gráciou, ktorú tá sviňa uniesla, a teraz mu slúži ako rukojemník!“
Vyhŕkol v nárek. Zvuk plaču a smrkania sa bil s hlukom dažďa plieskajúcim o okná.
Tres bien! Toto znelo famózne, fantasticky. Neverila svojim ušiam a oni neverili jemu.
„Ty si si toto reálne nevymyslel?“ zadívala sa mu do mokrých očí.
On si oči pevne zatvoril, fúkajúc si sopľavý nos. Postavil sa, otočil sa jej chrbtom a začal sa klaňať. Vtom jej všetko došlo.
„Hugolín! Si Ty normálny? Nie, preboha, Ty si nenormálny truľo!“ dusila sa náhlym smiechom. „A práve si vyhral konkurz na hlavnú úlohu do mojej novej divadelnej inscenácie.“ Touto vetou sa jej podarilo prepojiť túto podivnú situáciu s tým, kvôli čomu za ním vlastne prišla. „Šašovia, herci a iní nemajú bežné, seriózne povolanie. Nikto ma nepresvedčí o opaku!“ dodala presvedčene.

„Ako, ma chérie?“ Prestal sa klaňať a zbystrel nad jej predošlou poznámkou.
„Čo keby sme teraz trochu zvážneli a ja Ti urobila ponuku, ktorú nemôžeš odmietnuť?“ predniesla krstnootcovsky.
„Ale čo hovoríš na moje číslo? Páčilo sa Ti? Ja som sa dnes jednoducho zobudil v tvorivo bláznivej nálade, a ako náhle som Ťa uvidel vo dverách, nemohol som tomu výstrelku odolať.“ Vzrušene.
„Malo to šťavu, nebudem Ti klamať, úplne som Ti to zožrala. Teraz ma už však počúvaj.“ Sadla si po turecky.
„Počúvam, počúvam,“ kýval hlavou.

Škrabkala sa na predlaktí, ako to mala vo zvyku, a spustila.
„Okrem toho, že som za Tebou prišla z čistej túžby Ťa vidieť, vyrozprávať sa a vyšalieť dosýta, prichádzam i s plánom v hlave. Je to rozpracovaná idea novej hry, podľa istého námetu, ku ktorej si chcem navrhnúť i scénu. Veľmi Ťa do tej hry chcem. Podstatou je však to, aby na začiatku skúšania žiaden z hercov nevedel, čo bude ten druhý robiť, čo hrať. Krátko Ťa len zoznámim s Tvojou úlohou, tak ako i ďalších s ich úlohami. Keď sa stretnete, narazíte na seba ako postavy a neúplný či ´nedotiahnutý´ príbeh spolu dotvoríte. Podľa mňa to bude perfektné! Čo myslíš?“
Chvíľa obdivného ticha.
„Ó, milá jazyčnica. V živote by som niečo nepovedal rýchlejšie, ako si teraz toto vysypala zo seba Ty!“ povedal s úsmevom.
„Prestaň,“ odsekla. „Veď mi povedz svoj názor!“ Dýchala rýchlo.
„Znie to dobre, znie to fascinujúco, znie to ako celkom ťažká práca. O čom je tá moja úloha, o čom?“
„Jednoducho, budeš cirkusant – bábka. Šašo na povrázku. Ovládaný druhými. S umelým úsmevom, voľnými končatinami, uprostred takmer prázdneho javiska. Zo všadiaľ Ti budú trčať motúziky. Nebudeš myslieť za seba. Len konať podľa myšlienok druhých. V jednom však budeš výnimočným – v tanci,“ zhrnula nadšene.
On si to predstavil. „Oui, oui. Merveilleux, Té! Ide sa do toho!“
Stisol ju pevne, zdvihol a zakrútil.

Perfektný deň pre kengury, šašov a dúhu preletel. Spolu nachádzali a zdravili zvery a iných obyvateľov cirkusu, potulovali sa jeho zákutiami a zhovárali sa. Aj s každým, koho stretli.
„Poď, Alex, pomôžeš mi nájsť Tvojho pána,“ volala Té za bernardínom.
Pomohli i s prípravami na večernú šou a zachránili baletku, ktorej zašili roztrhnutú balerínsku sukňu. Teda, šila Té. Hugo len do toho bľabotal.

Pršať síce neprestalo, slnko nezasvietilo, ale Hugo nakreslil Té veľkú dúhu na ruku. A ona stretla aj kengury. V poviedke, ktorú zhltla v autobuse cestou domov.