Založ si blog

Chceš sa so mnou rozprávať?

Pršalo ako z bezodnej krhly. Nijak výstižnejšie sa tá nepríčetná vodná smršť nedala popísať. Bez hromov či bleskov, len prudko lialo.

Stala na prahu vchodových dverí a kontrolovala poštu. Zhlboka sa nadýchla. Po pehavej tvári sa jej roztiahol široký úsmev hneď, ako zacítila vôňu teplého dažďa a špiny ulice.
Konečne. Pršalo a všetko bolo zas ako má byť. Dvere za sebou zamkla, hlavu zakryla kapucou. Rozbehla sa, kŕčovito zvierajúc tašku cez plece, po chodníku.

Desaťminútové randezvous s dažďom jej premočilo veľkú bielu mikinu, žlté pančucháče aj sandále; a keď sa do nej, krehkej, oprel podzemný vietor metra, triasla sa od zimy. No ako vždy, nezabudla sa usmiať na vodiča za preskleným okienkom približujúceho sa vlaku. A ako každý, aj tento vodič na ňu vypleštil oči.

Rukou si poodhŕňala polomokré vlasy z tváre, pár vypľula z úst. Vydýchaným vzduchom vozňa sa pretlačila k voľnému miestu. Hodila tašku na kolená. Vytiahla z nej knihu, telefón, hrebeň, krém na ruky a balzam na pery. Použila ich takmer naraz. Balzam a krém na vlhkosť, hrebeň na krotkosť, telefón na čas. Do knihy sa začítala.

Metro príjemne kolísalo, čo ju upokojovalo. Ako bábätko. Raz sa jej v ňom podarilo dokonca zaspať, vtedy ju na konečnej stanici zobudil drgnutím nejasný chlapík. Väčšinou si však koľajnice vychutnávala, oči v knihe, blednúci ľudia a ženský hlas upozorňujúci na stanice.

 

„Viete, že mi vaša kniha pripomenula sen, čo sa mi sníval minulú noc?“ Šum v pozadí. „Halo?“

„Hm?“ Zdvihla od knihy celú hlavu, vystrela krk. Myslela si, že sa jej to zdalo, ale hneď si všimla, od nej napravo sediaceho, krátkovlasého muža v obleku. Potichu a zreteľne hanblivo sa pýtala: „Hovorili ste na mňa?“

„Áno, upútala ma vaša knižka. Keď som zbadal obálku, spomenul som si na svoj posledný sen,“ odpovedal s letmým úsmevom. Mal kruhy pod očami.

„Aha.“ Nič viac.

Rozpačito začal znova. „Nechcete počuť, o čom ten sen bol?“

„Ak sa vám chce rozprávať.“ Ledabolo naňho pozrela. „Asi nebol nijak príjemný, je na vás vidno, že ste sa poslednú noc zrejme dobre nevyspali,“ dodala už priateľskejšie.

Zo stehien si zložil mokrý skladací dáždnik a pravou rukou si ich začal šúchať, ako keby čakal, že tak rýchlejšie vyschnú.

„Čítate fantasy, však?“ začal.

„Nie,“ odpovedala krátko.

„Aha.“ Pozrel na špičky svojich topánok, olizol si prst a až príliš zaujato zotrel škvrnu z jednej z nich. „Myslel som, že to je fantasy…súdiac podľa obálky. Ale…nevadí. Ten sen totiž bol fantasy. Preto tá asociácia…nevadí.“ Smial sa.

Ona sa uškrnula. Pripomenul jej samu seba; ona sa tiež stále smiala na vlastných slovách.

„Pokračujte. Už ste ma zaujali príliš na to, aby ste si to teraz celé nechali pre seba.“

„Áno, dobre. Jednoducho v sne. Ocitol som sa v spoločnosti dvoch mladých dedinských chalanov a dievčiny s vrkočom. Vyzerali, že pred niečím utekajú a musia sa skrývať. Kým som o situácií stihol zistiť viac, nečakane som sa ocitol na koni; spolu sme cválali, rýchlo, pred niečím neidentifikovateľným v diaľke. Bola tma, mráz a vietor som cítil až v bruchu.“

„Čože? V bruchu?“ Divné.

„Hm? Povedal som v bruchu?“ Pukal si prsty na rukách. „Fakt? To som určite povedať nechcel… Nevadí, teda ďalej. Z tej čiernočiernej tmy sa zrazu vynorila horda kreatúr, viete, niečo ako trolovia to boli. Nad nimi leteli havrany so zobákmi veľkými ako ich telo samotné a ostrými ako špička dýky. Boli nasledovaní strigami a vlkmi. V hrdle mi rástla hrča, keď sme konečne dohnali naše kone na miesto tieňov, ktoré nám malo poskytnúť útočisko. Tiene však po par minútach ticha ožili a ako sa plazili, zo zeme nahor po konských nohách, všetko, čoho sa dotkli, ochrnulo a odumrelo, a potom…“ zhlboka sa nadýchol.

„Preboha, vy zniete ako autor fantasy!“ Zvolala znalecky.

„…som sa, našťastie, zobudil,“ vydýchol.

Obaja otočili hlavu za hlasom z reproduktora.

„Nasledujúca stanica je moja!“ rozrušila sa.

„Už?“

Napravila mu stojaci limec saka. „Ďakujem vám, ďakujem. Povedzte mi, fajčíte?“

„Áno.“ Nechápal, ale ďalej sa nad tým nepozastavil.

„A fajčili ste už niekedy v posteli?“ pýtala sa ďalej.

So zdvihnutým obočím odpovedal. „To ešte nie.“

„Niekedy to spravte. Páči sa mi tá predstava.“

Rýchlo sa pretlačila k dverám a zmizla v dave. A krátkovlasý muž v obleku len nechápavo, ale jasne nadšene za ňou pozeral.

 

Kapuca znovu na hlave, nos plný vôní mesta a más, nohy vlhké, smer knižnica. Posledne dlaždice prebehla a cez točivé dvere vletela dnu. V tejto knižnici už dávno nebola. Jej obľúbená lavička v tvare otvorenej knihy bola zas obsadená.

Zaregistrovala, že sa okolo nej hmýri viac ľudí ako obvykle. ‚Skrývajú sa pred dažďom?‘ Vtom jej udrel do očí plagát hlásajúci len včera otvorenú výstavu v priestoroch podzemia. Mimo tohto sveta. Sci-fi ako ju nepoznáte.

‚Žeby som si to tu najprv poobzerala a referát nechám na neskôr?‘ Takmer až prienergicky vyštartovala za umelým zeleným svetlom.

Motala sa v kruhoch, od vitríny k vitríne, od obrazovky k obrazovke. Nadšene sa usmiala, keď medzi rukopismi našla jeden od Phillipa Pullmana. Plná otázok rozmýšľala nad tým, čo tam robí Jorge Luis Borges. Ten si síce vytvoril vlastné svety, ale nikdy by jej nenapadlo zaradiť časť jeho tvorby do žánru sci-fi. Veľmi zaujímavé.

Ahoj, som Stella, počítač s umelou inteligenciou. Chceš sa so mnou rozprávať?

Zastavila sa. Pred dvoma rovnakými monitormi. Za jedným už sedel chalan v okuliaroch, druha Stella bola ešte voľná. Pokrčila plecami a sadla si k počítaču. Stolička bola nepohodlná. Klikla na Vitaj a čítala:

„Ahoj, volám sa Stella X057QU3. Rada Ťa spoznávam. Môžeme sa rozprávať.“

Začala písať. Neisto. „Ahoj, ja sa volám Hela a tiež Ťa rada spoznávam. Súhlasím, poďme sa rozprávať. Máš nejaké návrhy?“

Odpoveď prišla hneď.

„Ja sa rada rozpravám o čomkoľvek.“

Chvíľu váhala, kým naťukala: „Čo tak knihy?“

„Jasne, evidujem ich presne 17 038 950.“

Aha. „Máš nejakú obľúbenú?“

„Všetky som prečítala.“

Pomaly začínala chápať. „Ja mám rada knihy rôznych žánrov, najviac beletriu.“

„Vieš niečo o mojom systéme?“

„To nie.“ Rýchlo sa rozhodla zmeniť tému. Počítače vážne neboli jej šálkou čaju. „Aké krajiny sveta poznáš? Čo hovoríš na cestovanie?“

V okamihu. „Bola som všade. Všetky zahraničné krajiny vyzerajú rovnako.“

„Kiežby som aj ja mohla všetky precestovať!“

„To nie je možné. Aj tak by to nestálo za to.“ Cez spôsob, akým to bolo napísané, vyzneli jej slová obyčajne sucho.

Hela sa rezignovane hodila do stoličky. Ťukala ďalej, pobavene. „Počuj, môžem Ti porozprávať niečo o sebe? Predpokladám, že sa nikam neponáhľaš. Aj by Ťa to mohlo zaujať. A mne by to zas pomohlo. Vieš, dňami v sebe nosím tajomstvo a nemám osoby, ktorej by som ho mohla povedať. Teda… nechcem, aby si si myslela, že neviem udržať tajomstvo, no toto sa týka priamo mňa a jeho. A ja viem, že keby som sa s ním mohla niekomu zveriť, neprenasledovalo by ma tak intenzívne. Totiž,…“

‚Hej!‘ Prudko sa vzpriamila v stoličke.

Nestihla dopísať, nestihla stlačiť ENTER, len počula blink, zdvihla hlavu a neveriacky čítala správu od Stelly.

„Prepáč, musím už ísť, mam veľa prace. Vďaka za rozhovor.“ Vyznelo to rovnako sucho ako čokoľvek predtým.

‚Kam si zmizla?? Veď…sme sa nerozprávali ani pat minút!‘

Krútila hlavou nad Stellou, ale ešte viac nad faktom, že ju umelá inteligencia dokázala tak rozrušiť. Zrazu sa na obrazovke objavilo veľké modré okno.

Čo poviete, s kým sa vám lepšie rozprava? S počítačom alebo s človekom?

 

Nemá každý šaša kamaráta

21.03.2011

Zobudila sa s naliehavým nutkaním. „Dnes je perfektný deň pre kengury, šašov a dúhu!“ vykríkla. Musela nahlas. Tešila sa svojmu pocitu, bol to predsa trojitý Salinger. Na posteli urobila mačku, dôkladne ponaťahovala ruky nohy, poškrabala sa na šiji a s karpami v očiach a v pyžame zbehla po schodoch do kuchyne. Postavila vodu na kávu a rukou si automaticky skryla [...]

27.1.2011

14.02.2011

„Chcem domino.“ „Pst! Netáraj, potrebujem sa sústrediť. Ak to nestihnem do zajtrajšieho deadlineu, šéf ma tento krát bez váhania vyrazí,“ odvrkol. Zaklonila hlavu a oprela ju o jeho plece. Rezignovane privrela oči a nepovedala ani slovo. Aspoň chvíľu nie. Sedeli na posteli uprostred izby, chrbtami o seba opretí. Ona v dlhom voľnom kvetovanom tričku a bielych [...]

F.K.

30.07.2010

„Dormi? Ascolti me, prego.“ Za bezveternej upotenej noci ležal v posteli prikrytý bielou plachtou, ktorá zvýrazňovala jeho tmavú pokožku, s rukami za hlavou, mokrými vlasmi zmáčajúc vankúš. Hľadel do stropu a unavene si šúchal oči, červené od nedostatku spánku. Začul ju z kúpeľne. Spievala si pomalú pieseň. S nastraženými ušami rozoznal uspávanku, ktorú pre [...]

forró, fico, galanta

Člen predsedníctva Aliancie: Pellegriniho podporil len Forró, nie celá strana. Inak sa to čítať nedá

29.03.2024 12:00

Szabolcs Mózes pre Pravdu uviedol, že ich rozhodnutie Krisztiána Forróa zaskočilo.

Jaroslav Naď

Naď: Najväčšou výzvou pre NATO bude odolať dezinformačným útokom

29.03.2024 11:47

Podľahnutie premysleným kampaniam, na ktoré je podľa štatistík Slovensko náchylné, môže podľa Naďa oslabiť celkovú dôveru v NATO a Alianciu samotnú.

mimoriadne1, mim1, zemetrasenie, seizmograf

Juhozápad Grécka zasiahlo pomerne silné zemetrasenie

29.03.2024 11:04

Otrasy bolo cítiť aj na Kréte a v Aténach.

Poľsko, NATO

Odborníci: Jednostranným vyslaním vojakov sa nestane celé NATO účastníkom vojny

29.03.2024 10:25

Na zatiaľ nepublikovanú správu nemeckých odborníkov sa odvoláva agentúra DPA.

Michaela Ďurková

krátke poviedky.aktuálne príspevky.záleží od inšpirácie

Štatistiky blogu

Počet článkov: 15
Celková čítanosť: 33320x
Priemerná čítanosť článkov: 2221x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy