flautovanie:)

Nádych, výdych. Pekne zhlboka.
Obaja do toho spadli prakticky nevinne, spontánne a až po uši. Strhol ich omamný vír divadla. Ako náhle sa spolu začali pohybovať v umelecky osladenom prostredí, nechceli prestať. Začalo to pomaličky a zľahka to aj pokračovalo. Báli sa, že inak by veci stratili svoje čaro. Chodili spolu na večerné predstavenia, ktoré ich zakaždým naplnili novými poznatkami a dojmami. Spoznávali pravých hercov, hudobníkov, obdivovali kulisy, scenáre a prácu režisérov. Tých obzvlášť, pretože podľa ich názoru boli práve tieto najdôležitejšie súčiastky hry nedocenené. Točili sa vo svojom novom svete, ktorý sa pre nich stal nesmierne dôležitým. Tvoril nemalú časť ich existencie.
A zrazu prišiel nápad. Vytvoriť večerné predstavenie. Ten nápad sa do ich hláv dostal úplne nepozorovane. Neuvedomovali si to, ale túžili napísať dych vyrážajúcu hru a divadlo aj hrať.
Sprudka začali vytvárať hlavnú myšlienku a búrlivo v tom pokračovali. Príbeh sami prežívali, dotvárali a vznikol dej krásny a ucelený. Ich životy samotné hýrili farbami, boli pestro vymaľované. Nemali sa za čo hanbiť, veď navzájom jeden druhého učili, ako žiť. Tvorili, okrášľovali, vymýšľali, nezaháľali ani chvíľočku. Hromadili rôznorodé kulisy, aké ešte nikdy nikto nevidel. V hlavách im znela inšpiratívna hudba, šíriaca sa rovnako ako orchester z jamy – nikto jej zdroj nevidel, ale bola tam. S dominantnou spevavou flautou a chrapľavou trúbkou.
Neraz im však žilami preletel adrenalín. Nikomu sa nedarí hneď všetko od začiatku. Museli si preskákať kde-tu zlodejmi múz pohodené prekážky. V ovzduší visel aj nedostatok času a priestoru, nemožnosť skúšania. Aj vpadnutie svedkov pri fantazírovaní – verejné generálky už na začiatku zamietli, ich veľká snaha mala predsa ústiť do veľkolepej, nikým prv nezhliadnutej premiéry. Aj sucho v krku, únava či túžba po slnku. Aj sa na vrch prebíjali iné povinnosti – teoreticky „povrchné“ veci týkajúce sa rodiny a ostatných známych umelcov. Tí nechceli pochopiť, že pripravovaný kúsok je čisto súkromná záležitosť a ich do nej angažovať nechceli. A tak sa zdanlivo dokonale sa spriadajúca niť deja začala hrčkať.

Nádych, výdych. Skúsime to ešte raz.
Tí dvaja divadelní šialenci sa však nenechali vyviesť z miery. Dobre, možno trošku áno. Ale všetko sa vrátilo späť do starých koľají, ako náhle prišli na jeden chýbajúci fakt. Divadelný svet, to je džungľa. A im neostávalo nič iné, ako sa naučiť, ako v tejto džungli prežiť. Podarilo sa im spísať celý rad rádových rád na prežitie, ktoré potom zahrnuli do vykreatívneného scenára autobiografického. Frkli to celé čierne na biele, aby sa náhodou nedávna spleť ošemetných situácií už nezopakovala: Hodinky dolu zo zápästia – nepotrebné. Mobil von z vrecka – ešte by ich niekto načapal uprostred generálky a tajomstvo by bolo fuč. Verejné skúšky zamietnuté – to už vieme. Palacinky ovocné, granko a jogurt na vrch, bábovka – na chuť. Jemné zaobchádzanie so svojimi darmi – hlavne žiaden pot a krv.
A nácviky sa začali zintenzívňovať. Čím pravidelnejšie, tým sa kvalita výkonu zvyšovala. Obaja pomaly objavovali svoje prednosti a slabiny. Odhaľovali, čo sa v nich skrýva, akým talentom disponujú a mysleli aj na to, že ho treba rozvíjať. Nesmierne sa im to páčilo, s každou jednou skúškou badali pokrok. Zvykli si dokonca pracovať aj v časovej tiesni, ktorou niekedy trpeli. Bolo to vzrušujúce. Bohémsky život divadelníkov im viac ako nadmieru vyhovoval. A prioritou naďalej ostávalo zatajovanie hry, všetkých jej dejových línií a zápletiek, pred blížiacou sa premiérou.

Nádych, výdych. Keď  príde ten okamih…dýchať treba zhlboka, pokojne.
Svitlo ráno dlho očakávaného dňa. Slnko im prialo, úsmev sa šíril od ucha k uchu, hudba nedoznievala, gramofón priam štýlovo vytváral atmosféru. Ráno bolo milo rozpačité. Ani veľmi, ani málo, tak akurát. Fúkajúc do ofiny sa snažili nemyslieť na to veľké predstavenie, ktoré na nich čakalo za dverami prenajatého divadla. Pohľady sa im každú chvíľu stretali. V jednom momente to nevydržali a rozosmiali sa. Trošku nervózne. Ruka vkĺzla do druhej, chceli si byť čo najbližšie. To bola pre nich najväčšia podpora. Ona si začala pískať a ľahučko poskakovať. On sa stále smial.
Spolu sa blížili k divadlu. Vedeli, že všetko už bude pripravené, scéna prichystaná, sami ešte včera do noci do poslednej bodky zlaďovali javisko s tým, čo naň patrí. Len vojsť dnu a šou môže začať. Teraz mali jedinečnú šancu ukázať ostatným, čo v nich drieme. Ale hlavne – dokázať si to pred sebou. Nikto iný pre nich vlastne nebol až tak dôležitý.
Zastali tesne pred dverami. Výmena pohľadov, netrpezlivý, nadšený úsmev. On vošiel prvý, jej podržal dvere, aby ho nasledovala. Ocitli sa tam, jeden vedľa druhého. V sebe. Prebehla popred nich mačka. Či to bol len záchvev vzrušenia? Drahý, hýb sa. Ale pomaly, potichu, jemne, nechceme im predsa pokaziť prekvapenie.
Ubehlo to príliš rýchlo. Klapka, opona hore, dolu, dejstvo, hore, dolu, výbuch publika. Poklony, kvety, sprcha, ticho. Ticho prirodzené, blažené, hypnotizujúce, nedlhé, no veľavravné.
Ešteže existujú reprízy. Vtedy to začína odznova. Zas a znova. A dookola. Až kým chuť nevyprchá a záujem nevybledne.