flautovanie:)

Stáli vedľa seba. Bok po boku na začiatku chodníka pri rieke. Ona nižšia, on vyšší, vietor im rozfúkaval jemné šedivé vlasy. Ruky mali prekrížené  za chrbtom, obaja držiac malú plátennú nákupnú  tašku. Ich hlavy boli natočené doľava, zrakom mierili zrejme niekam hore, pomedzi stromy, do ďaleka. Obidvaja sa pozerali rovnakým smerom a spoločne si pokojne vychutnávali pár minút ticha.
Po chvíli on mierne kývol rukou, čím jej zdvorilo naznačil, aby išla prvá, pred ním. Potom sa pohol za ňou. Pomaličky, pustiac sa do reči, sa vydali po úzkom chodníku a vychádzkovým krokom sa blížili k svojmu domu.
Chcem si tento obraz vryť do pamäti. Nikdy naň nezabudnúť a neskôr, hlavne keď zostarnem, vrátiť sa k nemu. Pripomenieš mi ho, však? Dvaja starkí, ktorí sa nikam neponáhľali, na nič nešomrali, nesťažovali sa na túto „prehnitú“ dobu. Neprestávali sa jemne usmievať, cítili sa jeden pri druhom príjemne a užívali si to, čo im zo života ostávalo.

Keď my budeme Veľkí, budeme neobyčajní. V duši a mysli pochabé deti, navonok vyzreté osobnosti voňajúce ako kvalitné víno. Bývať budeme v tom dome s veľkými oknami, ktorý navrhneš. Budeme jedávať na koberci, spávať na záhrade, maľovať v podkroví, muzicírovať v obývačke a hrať divadlo kde nám to len napadne.
Naše deti a aj ich deti vždy rady prídu na návštevu. Budeme sa držať za ruky a vždycky ich natešene vítať. Chytíš ma okolo pása, pohodlne sa usadíme, a potom sa budeme predbiehať, kto povie krajší životný príbeh. V tejto hre vyhrá každý jeden z nás, pretože príbehy života sú všetky osobité, neopakovateľné. Domom sa bude ozývať smiech, výkriky šťastia a melodické piesne.
Budeme si spolu užívať aj tiché chvíle. Pretože ty si špeciálna osoba; byť ticho v tvojej prítomnosti mi nie je nepríjemné. Pri tebe nemusím povedať nič a aj tak si rozumieme. Ja budem mlčať najmä pri písaní, tvorení. Vtedy budem, pohrávajúc sa s perom, hľadiac neprítomne pred seba, skladať písmená do slov a slová do viet. Ty budeš potichu experimentovať v kuchyni, s vyplazeným jazykom miešať ingrediencie, ktoré dom dá a natešene potom očakávať pochvalu. Môžeš pritom mlčať, ale nemusíš. Mlčanie nie je za trest, je to odmena.
Čas bude pre nás len teoretický pojem. Budeme s ním narábať podľa našich predstáv. Len my. Nikto iný nám nerozkáže, kedy sa máme škeriť, fúkať bubliny, hojdať na záhrade, sledovať východ slnka, tancovať, robiť anjelov, zbierať kamienky, milovať sa, biť a podpichovať, hrať biliard v suteréne, piť whisky, liezť po stromoch, filozofovať, cestovať po svete, koncertovať, piť víno, čakať na autobus, trhať kvety z cudzej záhrady, tráviť noci v kaviarni, spievať, mať nohy vyložené až na strop, kotúľať sa po tráve či hýriť.
Budeme si splietať vlastné budúce spomienky. To budú tie jedinečné neojedinelé Momenty, pri ktorých vzduch vibruje a šťastie je priam hmatateľné.
Zostarneme. A nič sa tým nezmení (ani bolesť v kĺboch nebude taká silná). Jednoducho si aj naďalej budeme užívať každú spoločnú chvíľu. A keď ma budeš mať plné zuby, prídem za tebou a silno ťa objímem. Aby si mal na zreteli všetko, čo cítim.

Nie. nechcem sa zobudiť.