flautovanie:)

Alebo kľudne aj – takto sa u nás (ne)prijímajú scenáristi.

Nikomu by v živote nenapadlo, že v Banskej Bystrici sa niekedy zíde taká úderná skupina, aká sa vytvorila nedávno počas prijímacích pohovorov na Akadémiu umení.

„Toto je jedna zo škôl, na ktorú vám treba výnimočný talent. Vieme, že je to veľmi ťažké presne vybrať z vás všetkých tých pravých, ale držíme vám palce!“ Gogola predniesol. Dobre známy český dramaturg a scenárista. A spomínal aj subjektivitu, Harryho Pottera a mnohé odmietnutia , ktoré Rowlingová dostala od svetových vydavateľstiev.

Prvý deň bol len taký oťukávací, kedy sme sa všetci smiali na kontrastne vyznievajúcich plastových oknách na veľkej kocke bez omietky. Čudovali sme sa, prečo má každý kvet vlastnú fľašu, čo robí pseudomramorový stôl uprostred „čakárne“ a prečo herci tak kričia. Tipovali sme okolo seba tých na pohľad jasných umelcov.

Čakal nás test zo všeobecného prehľadu kultúry, najmä z oblasti filmu. Nádych, výdych, po prvé. A prevetranie sa vonku na balkóne, s dymom cigariet a surrealistickým kreslom.

Nasledovala Medená veža v režijnom podaní Martina Hollého a Zora Záhona (ktorý NEnatočil filmNeha. to bol Martin Šulík. natočil film Asistent). Niektorí spali, lebo film už videli, ja napríklad som bola nadšená tým, ako ma zaujal. Bol peknučký. Po ňom prišiel pokus o jeho kritický rozbor.

Večer sme sa dozvedeli výsledky prvého kola. Pätnásti sme od radosti natešene poskočili a išli zapiť postup. Obklopení tými, čo už sú za vodou – scenáristami a ich šibnutým svetom, sme sa dlho rozprávali o všetkom možnom, spoznávali sme sa a umelecky zlaďovali.

Druhý deň to znovu vypuklo. Po prvých rozhovoroch predošlú noc sme si teda sadli a ráno sa spontánne zišli okolo pseudomramorového stola. Panovala artistická, komická a trošku ospalá nálada. Úpenlivo sme čakali na kop múzy, ktorý by nám tak pomohol pri tvorení krátkej poviedky.

Literárna etuda priniesla rozmanité spisovateľské kreácie a témy: znásilnenie, únos, drogy, havária a nahý chlap na strome.

Nastal dlhý čas čakania na ústne pohovory. Nesmelo prišla jemná nervozita, ktorú do nás zasial Vedúci, ktorý všetko vedel. A ešte otázky o slovenských dokumentárnych filmoch. A chlapec, čo chcel vyskočiť z okna.

Hodiny, ktoré sme spolu strávili, ale jednoznačne stáli za to. To vám ako Lady Gaga úprimne gágam. Do hrnca s grotesknosťami, úletmi, poviedkami, croissantami, tvorivosťou a Jarom Filipom každý trochu prispel. Či už Vzdúšik, slečna Surrealistka, Naposledy, vtipný Andrej a jeho červená Danka, Cica, Marek Marek alebo Vzdúšikov Matúš. Pseudomramorový stôl sa zapĺňal, atmosféra bola kruto urehotaná a pohovory pokračovali…

Večer sa niesol v duchu výroku jedného z profesorov: „Trp, truľo, teraz treba trpieť!“ A keď To prišlo… z tých pätnástich sa dostali na školu ôsmi a nám ostatným ostalo len zamyslenie, letmý úsmev na tvári a šanca o rok. Deň skončil, skupina sa rozišla. Nie však na dlho. Na jeseň sa vidíme zas, drahí skoro-kolegovia!