Založ si blog

27.1.2011

„Chcem domino.“

„Pst! Netáraj, potrebujem sa sústrediť. Ak to nestihnem do zajtrajšieho deadlineu, šéf ma tento krát bez váhania vyrazí,“ odvrkol.

Zaklonila hlavu a oprela ju o jeho plece. Rezignovane privrela oči a nepovedala ani slovo. Aspoň chvíľu nie. Sedeli na posteli uprostred izby, chrbtami o seba opretí. Ona v dlhom voľnom kvetovanom tričku a bielych ponožkách, s nohami skrčenými skoro až pod bradou a dlaňami strčenými pod svojím mäkkým zadkom, on v rozopnutej košeli, naboso, nohy prekrížené, špičky vytočené dohora. Hrýzol gumu ceruzky a oči mu behali hore dolu po zapísanom, mierne pokrčenom papieri. Ona si začala potichu spievať.

Podráždene vypľul kúsky gumy vydolované jazykom spomedzi zubov. V jeho malých zubných medzerách sa vždy čosi zachytilo.

„Zober mi tú ceruzu! Skočím si po pero.“

„Počkaj, počka-aj…“ So zatvorenými očami ľavú ruku natiahla za seba a šmátrala ňou po ceruzke. Zámerne mu prsty najprv zaryla do brucha, do pupku, naoko sa ospravedlňujúc. „Nie, to nie je ono. Kde ju máš?“ Pokračovala hore, plesla mu po prsiach, chytila za bradu, zovrela sánku. Nakoniec, keď už počula jemné vrčanie, oblapila ceruzku a vytrhla mu ju z úst.

„Mám to!“ Vyškerene dvihla ruku s ceruzkou nad hlavu.

„Konečne, ty trúba!“ Prudko sa vyšvihol na nohy a zoskočil z postele. S hlučným buchotom chodidiel po parketách sa presunul do kuchyne. Vzal pero položené na rozpísanom zozname vecí na nákup a sadol si na stoličku, jedna noha pod zadkom, jedna spustená na zem, čelil zasneženej ulici za sklom.

Jeho rýchle a nečakané postavenie ju hodilo dozadu na chrbát. Nohy jej zastali vo vzduchu, vydala šialený zvuk a prudko sa rozosmiala.

„Čo sa hneváš, nehnevaj sa. Poď sem, ku mne. Mne sa páčilo opierať sa o teba.“

„Čuš už!“ Svaly na tvári sa mu zvraštili do znechutenej grimasy. Zúrivo začarbal práve napísanú vetu.

„Sľubujem, že budem mlčať. Nebudem si ani hmkať, ani sa kývať zo strany na stranu, ani ťa obchytkávať, drgať, či inak vyrušovať. Poď sem! Ostalo mi chladno bez teba.“

Odpoveďou jej bolo plesnutie dverí, rinčanie ich sklenenej výplne a šomravé ´bohatstvo!´

Toto ju nesmierne nahnevalo. Doslova vytočilo. Prevrátila sa na brucho, vyšplhala sa z postele a začala sa šialene krútiť okolo vlastnej osi, ruky mala pokrčené ako baletka. Robila to tak zakaždým, keď ju čosi rozhnevalo. Točenie nebolo jej zábavkou, i keď by sa to zábavkou mohlo zdať; v tomto okamihu jej bolo čisto nápomocné. Takto sa odreagovať musela, inakšie by bola schopná svojmu vrčiacemu chlapovi rozbiť vázu o bedrá.

Za tých pár rokov, od kedy sa stala papierovo dospelou, sa nenaučila ovládať svoj hnev. Už ako dieťa sa správala veľmi impulzívne a agresívne. Rodičom to nikdy neprekážalo, ktovie, či si na jej správaní vôbec všimli čosi nezvyčajné. Bola ich jediným dieťaťom, ktoré si vychovávali ako v perine plnej snov ľahko preskakujúcich do reality. Nikdy nemala veľa priateľov, práve zásluhou jej rodičov, ktorým bohužiaľ slovo sociálna integrácia detí nič nehovorilo. Navštevovala súkromnú základnú školu, v ktorej jeden učiteľ učil a vychovával jediného žiaka.

K prvým kamarátkam priplávala až ako trinásťročná. Na plaváreň chodila posilňovať svoju slabú chrbticu. Priateľským spoluplavkyňám neprekážala jej uzavretosť a mimo plaveckých tréningov, na ktorých ju vždy zapájali do dievčenských diskusií, ju aj brávali všade so sebou. Chceli jej ukázať život, no ona príliš vzdorovala. Citový pancier nebol z cukru. Neroztopil sa.

Stredná i vysoká škola ubehli takmer hladko. Prospech: excelentný; bližšie známosti: skoro žiadne, ak sa neráta učiteľka výtvarnej výchovy; konflikty a výbuchy zlosti: nemálo – ich vysoké číslo jej hladký priemer kazilo. Ona nikomu nedovolila vyskočiť si do jej chudej tváre a chladných nôh.

Ako raz dávno, počas hodiny chémie na strednej. So spolužiačkou robili chemický pokus. Jedna miešala prísady, jedna zapisovala. Spolužiačka musela byť pri dávkovaní opatrná, zaobchádzala totiž aj s kyselinou. Prísady sa jej však poplietli, celý roztok zozelenel a začal šumieť. Úplne opačná chemická reakcia vytrhla zapisujúcu zo sústredenia. Oči dokorán, hlavou jej preletel sled dôsledkov: zmarený pokus, nedostatok času na nový, žiaden výsledok znamenali známku nedostatočnú a pokazený priemer známok. Všetko bolo chybou jej neschopnej spolužiačky. Hnev sprevádzaný hanlivými slovami ju prinútil k zlostnému hrabnutiu po banke, ktorú následne vyliala na spolužiačkin sveter. Nevedela ako hnevu čeliť.

On a ona si boli povahovo veľmi podobní. Výbušní. Ľahko rozcitlivení a hneď ľahko uzmieriteľní. Len jeho hnevlivosť sa predsa len prejavovala jemnejšie. Nie fyzicky, ale duševne. On nebýval agresívny. Býval mrzutý, podráždený, nevrlý.

S roztočenou hlavou sa sťažka posadila na kraj postele a strčila ju medzi nohy, špicatými kolenami si pritláčajúc spánkové jamky. Tento postup bol súčasťou jej vymyslenej teórie sebaukľudňovania. Síce ešte stále nemala svoj hnev pod palcom (i keď, nakoniec, je zdravšie dať mu voľný priebeh ako ho zámerne potláčať), uvedomovala si svoju výbušnosť a silu, preto sa ho aspoň naučila filtrovať a rozpúšťať v absurdite krúživého pohybu.

„Toto mi nerob, zvieratko,“ povedala potichu o pár minút, sediac na zemi pred kuchynskými dverami, s uchom položeným na chladnom skle. Zreteľne počula nepravidelné škriabanie pera po papieri a klepanie nohou o podlahu. Nebola kľudná. Dýchala nahlas. Ale podarilo sa jej zabrániť možnému amoku, preto bola so sebou patrične spokojná. „Počuješ ma? Nebuď na mňa zlý. Nikdy mi nebude vadiť ani ma nevytočí tvoja podráždenosť, nervozita, zúfalstvo, ale nemôžem vystáť nadávky a zvuk skla, ktoré sa rozbíja v našich ušiach,“ zvýšila hlas.

„Čo hovoríš? Poď sem, nepočujem ťa dobre,“ ozvalo sa neprítomne spoza dverí.

Vstala, napravila si tričko, otvorila dvere, vkĺzla dnu a zavrela oči. Čakala objatie, bozk na viečko, nič neprišlo. Pootvorila pravé oko a videla chlapa sedieť zamyslene za stolom, nevenujúc jej najmenšiu pozornosť. Áno. Keď niečo chceš, vypýtaj si to. Nečakaj ako dotknutá kedysi panna na novú blanu. Nik nie je tak vnímavý, ako snívaš.

„Tak čo to bolo, čo si mi hovorila spoza tých dverí? Ak to teda bolo smerované na mňa.“ Nedvíhal pero ani oči z papiera.

„Som tehotná. Dieťa nie je tvoje.“ Kamenný výraz v tvári. Bohapustá lož.

„Aha…“ Ani uchom nemihol. „Môžeš ma, prosím ťa, ešte nechať osamote? Už robím posledné korektúry…“

Pomaly vycúvala, rukami mávajúc vo vzduchu. V poloúškrne si sadla vedľa postele, vystrela nohy pred seba, rozkročila ich, hlavou sa zaborila do perín a v priebehu niekoľkých minút sa už po druhý krát hrdelne rozosmiala.

„Počuješ ma, ty v kuchyni, jedinečná polovica našej symbiózy, budúci dokonalý otec našich detí? Či snívaš? O šéfovi, o Rusku, plynovodoch a neobnoviteľných zdrojoch energií?“ Stále sa smiala, slzy jej tiekli.

Vyrušil ju buchot náhlivých krokov a jeho plytké nádychy.

„Kriste, kvet môj, čo si to povedal pred chvíľou v kuchyni?“ Rozrušene si utieral spotené ruky do košele a sledoval svoju ženu smejúcu sa na zemi. „Že si tehotný?! A…ako je vôbec možné, že nie so mnou?“ Trasúcimi hnátmi si uhládzal obočie. Pero padnuté na zem sa kotúľalo zo strany na stranu.

Rozosmiala sa ešte viac.

„Super. Čo som v blázinci? Zlato, môžeš sa upokojiť, chcem sa s tebou porozprávať,“ povedal ani zďaleka nie pokojne.

„Nejde to nejde nejde aááá…“ Utopené v smiechu.

„Prestaneš sa správať ako decko??“ skríkol.

V momente sa prestala smiať a posadila sa. Prerušiť v sekunde prúd smiechu dokáže len málokto. „Ja…prepáč. Viem, že som ako decko, i keď nemusel si to na mňa zrúknuť! Mne celá táto situácia prišla priabsurdná. Zober si, že si ma strašne naštval plesnutím dverí za sebou. Vieš, aká som, potrebovala som, a aj sa mi podarilo, sa upokojiť. Prišla som za tebou do kuchyne. Ignoroval si ma. Ignoroval si tak veľmi, že keď som ti oznámila, že som tehotná, a nie s tebou, tak si len nedbalo prikývol.“

„Nechápem, prečo by si mi toto hovorila? To pravda nemôže byť…“ skočil jej do reči, prisadnúc si k nej na zem a dvíhajúc obočia.

„Chcela som trošku pozornosti. Nič viac. Pýtala som sa ťa na niečo. Nedočkala sa odpovede. Tak mi napadlo vyskúšať to inak…“

Stále nerozumel. „Veď ale dobre vieš, že som potreboval pracovať a dnes dokončiť ten článok pre zajtrajšie špeciálne vydanie.“

„Nedošlo ti, že si mi to dal najavo trochu agresívne? Ja viem o tvojich povinnostiach a deadlinoch a záväzkoch…“ hovorila s úsmevom, ale dôraznejšie.

„Áno, áno, ty to vieš dokonca lepšie než ja…“

„…poznáš ma dobre, či nie? Vieš, že chcem všetko, a pritom sama neviem, čo. Dotyk tvojej päty, tvojho kolena je pre mňa ako náboj od sukne zelektrizovanej od stehien v silonkách. Nechcem sa pri tebe cítiť ako neposlušné mrnčiace dieťa,“ dodala jemne.

„Srdce,“ zovrel jej bielu ruku, „nezaslúžim si ťa.“

„Prestaň…“ vzpieravá námietka.

Bez slova si ju rázne pritiahol a pobozkal ju tri krát, mokro. Na čelo, na kľúčnu a na lícnu kosť. Vstal, zobral ju do rúk a hodil na posteľ. Ešte sa aj s posteľou kývala hore dolu, keď si ľahol k nej, položil si temeno na jej pomarančové stehná.

Chvíľu ležali potichu. Ona snívala s otvorenými očami, rukami rozpaženými a čakala na správny moment. On sa hral s prstami a premietal si, čo sa práve zomlelo.

„Počuj, kvietok, nechcel by si cestovať? Išli by sme spolu s červenými vintage kuframi v rukách a s vreckami plnými černíc naprieč celou… naprieč čím chceš. Aj naprieč Ruskom,“ predniesol teatrálne.

„Ty zas nebuď taký idealista ako ja! Náš vzťah má ideálov až až.“ Pichla ho do nosa a myšlienkami sa vrátila späť k tomu, čo mu chcela povedať ešte pred hádkou. Posadila sa, potmehúdsky naňho žmurkla. „Vstávaj, vstávaj, ideme si zrekonštruovať situáciu. Poď, posaď sa, vystri nohy a prekríž ich. Počkaj, niekde medzi perinami by mala byť tvoja ceruzka… Páči sa. Ja sa teraz opriem chrbtom o teba, nohy skrčím až pod bradu,“ chrlila a hmýrila sa. On poslúchal. „Chcem domino.“

„Teraz chceš, aby som sa ťa spýtal, na čo to domino potrebuješ, však?“ spýtal sa vnímavo.

„Áno, presne tak.“ Od ucha k uchu. Nebála sa.

„Načo potrebuješ domino, kvietok?“

„Som tehotná. Tvojím pričinením.“

Chceš sa so mnou rozprávať?

23.09.2011

Pršalo ako z bezodnej krhly. Nijak výstižnejšie sa tá nepríčetná vodná smršť nedala popísať. Bez hromov či bleskov, len prudko lialo. Stala na prahu vchodových dverí a kontrolovala poštu. viac »

Nemá každý šaša kamaráta

21.03.2011

Zobudila sa s naliehavým nutkaním. „Dnes je perfektný deň pre kengury, šašov a dúhu!“ vykríkla. Musela nahlas. Tešila sa svojmu pocitu, bol to predsa trojitý Salinger. Na posteli urobila viac »

F.K.

30.07.2010

„Dormi? Ascolti me, prego.“ Za bezveternej upotenej noci ležal v posteli prikrytý bielou plachtou, ktorá zvýrazňovala jeho tmavú pokožku, s rukami za hlavou, mokrými vlasmi zmáčajúc vankúš. viac »

Veľká Británia, Londýn, Big Ben, parlament, Westminsterský most

Britský parlament sa stal terčom kybernetického útoku

24.06.2017 19:07

Britský parlament sa stal terčom kybernetického útoku. Niekto sa pokúsil vniknúť do osobných účtov, informoval BBC zdroj z Dolnej snemovne.

počasie, horúčava, leto, teplomer

V Texase sa deti udusili v aute, matka ich tam nechala za trest

24.06.2017 19:00

Žena z amerického Texasu, ktorej dve malé deti sa udusili v aute počas horúčav na konci mája, ich vo vozidle nenechala nedopatrením, ale naschvál.

volkswagen,  protest, štrajk,

Smolinský: Rokovania odborov s Volkswagenom smerujú k dohode

24.06.2017 15:28, aktualizované: 16:40

Sobotňajšie rokovanie Moderných odborov Volkswagen s vedením firmy neskončili úspechom. Ako uviedol šéf odborov Zoroslav Smolinský, budú pokračovať a "smerujú k dohode".

fico

Slovensko chce liekovú agentúru, podľa Fica tak pribudne asi tisíc pracovných miest

24.06.2017 14:04

Premiestnenie Európskej liekovej agentúry z Veľkej Británie na Slovensko by znamenalo vznik nových pracovných miest. Uviedol to premiér Robert Fico.

Michaela Ďurková

krátke poviedky.aktuálne príspevky.záleží od inšpirácie

Štatistiky blogu

Počet článkov: 15
Celková čítanosť: 16063x
Priemerná čítanosť článkov: 1071x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy