Založ si blog

Káva bez mlieka

Čľup. Jemný, takmer nečujný dopad lyžičky na dno šálky s kávou. Vŕzganie barovej stoličky, nervózne klopkanie opätku o kov a šuštiace novinové stránky. Je ráno…ráno…a slnečné lúče, lámajúc sa cez hrubé sklo, dopadajú na kaviarničku a hlavy jej prvých zákazníkov. Práve to tam začína žiť.

Hneď pri barovom pulte sedí žena v stredných rokoch, kýva sa z boka na bok na otáčavej stoličke a čítajúc noviny popíja svoju raňajšiu šálku kávy. Jej oči, ešte poriadne nerozlepené po prebudení sa z nepokojnej noci, sa otvárajú doširoka a ožívajú už po prvom dúšku. Objednala si dvojité espresso. Tak ako každé ráno, päť dní v týždni. Bez neho by nebola schopná v práci fungovať. Zakaždým si popri vychutnávaní kávičky listuje noviny a číta všetko, čo ju zaujme a najmä články súvisiace s jej prácou. Do čela sa jej zrazu zaryje vráska, keď prevráti stránku a zbadá veľký titulok. Kríza sa zväčšuje a hrozí ďalšie hromadné prepúšťanie.Kávová lyžička, ktorú pred chvíľou oblizla jej spadne naspäť do šálky. Nemôže uveriť tomu, že sa to ešte neskončilo. Nezaznamenala predsa kríza v poslednom čase veľký regres? Čo sa to zas deje? Už dlho si bola neistá o svoje miesto a nemôže si predsa dovoliť prísť o prácu!

Úspešná kariéra právničky znamenala pre Veru naplnenie dávneho sna. Už od malička snívala o lukratívnom mieste v oblasti práva. A na univerzite sa práve medzinárodné právo stalo jej srdcovkou. Podarilo sa jej dostať do zahraničia, na anglickú univerzitu v Devone a po piatich rokoch úspešne obhájila diplomovú prácu a zložila skúšku zo svojho odboru. Jej nadanie na cudzie jazyky a neskutočná priebojnosť, cieľavedomosť a húževnatosť sa postarali o to, že krátko po absolvovaní univerzity sa zo začínajúcej právničky bez akýchkoľvek skúseností rýchlo vypracovala na známu advokátku medzinárodných rozmerov. Veľký úspech, pravdaže, so sebou priniesol slávu, obľúbenosť, nové priateľstvá i obrovskú kopu peňazí. Veľký úspech jej priniesol aj možnosť cestovať po svete, užívať si života. Tento úspech si ale, zatieňujúc všetko, čo dal, vybral svoju daň. Pri plnení všetkých svojich povinností, dohadovaní pracovných stretnutí a lietaní z jedného kontinentu na druhý nemala vôbec čas na seba a svoj osobný život.

Práve prechádza hádam tým najvyťaženejším obdobím, aké kedy mala. V hlave sa jej celé dni hmýria mená obžalovaných imigrantov, ich obhajoby, vina či nevina. Množstvá zákonov a vyhlášok prehadzuje z jednej strany na druhú a hľadá východisko. Hľadá jediný dôkaz o nevine obžalovaných. Stačilo by krátke lanko, ktoré by chytila a, veriac im, by ich vytiahla z priepasti. Pretože jej zverení na obhajobu sa bezmocne plazia na dne priepasti a nechávajú sa osočovať tými ´zástancami spravodlivosti´, ktorí ako syčiace hady na nich sypú hanebné vety presýtené nadávkami. A oni pokorne a so sklopenými hlavami čakajú na zázrak.

Zrazu sa jej z diaľky do uší donesie veľmi jemný a váhavý ženský hlas: „Môžem vám ešte niečo priniesť?“ Veru nesmierne mykne, skoro spadne zo stoličky. Taká bola zamyslená! Keď sa zorientuje, všimne si mladú čašníčku, ktorá na ňu hanblivo hľadí a čaká na odpoveď. ´Hm, musí byť nová, všetky ostatné poznám a ony poznajú môj každodenný raňajší rituál.´

„Áno, prosím. Jeden čokoládový croissant.“ ´Veď aj ona čoskoro zistí, že som tu pomaly ako doma.´ Nepodarí sa jej potlačiť zívnutie. Hneď na to jej flegmatický pohľad vystrieda zlosť a pohoršenie nad sebou. Ako môže ešte aj ráno tak sústredene premýšľať o svojej terajšej kauze? Pri tejto idylke s raňajkami a pri čítaní novín? Sama tomu nemôže uveriť a len nechápavo krúti hlavou nad vlastnou neschopnosťou vypnúť. Je azda prepracovaná? Vždy všetko zvládala! Žeby toho teraz bolo na ňu priveľa?

Pozoruje čašníčku, ako jej s nervóznym úsmevom nesie croissant. Zdvorilo poďakuje a poprosí ju o účet. Čašníčke nechá nejaké prepitné, len tak, na guráž. S chuťou sa pustí do croissantu a je šťastná, že aspoň na chvíľu čas akoby zastal a doprial jej výživné raňajky. Zrak jej mimovoľne padne na hodinky. Posledné sústo v ústach jej zabehne a poriadne sa rozkašle. Dnes jej šťastie nepraje. Ako len mohla stratiť pojem o čase? O pár minút má naplánované dôležité stretnutie s veľvyslancom Anglicka. Ten už teraz na ňu určite čaká, pretože je zvyknutý chodiť všade o čosi skôr. Rýchlo nakrivo poskladá noviny, dá si ich pod pazuchu, zhrabne kabátik, kabelku a croissant a svižným krokom vyštartuje do práce. Ešteže sídli na námestí! Takto tam bude za chvíľku.

Ako zvyčajne, zabočí a ide skratkou cez presklený mostík, keď ju prepadne tušenie, že si niečo v kaviarni zabudla. Na okamih zastane, a vtedy jej pohľad upúta rozbúrená voda valiaca sa pod ňou. Tento silný prúd istotne spôsobil sneh, ktorý sa roztápa pod hrejivými lúčmi jarného slnka.

Vtom sa jej silno zatočí hlava. Rukou si rýchlo chytí čelo a tlačí naň, akoby sa snažila utíšiť tú treskúcu bolesť. Poslednou myšlienkou, na ktorú si neskôr spomenula, je rozhorčenie nad tým, čo sa dialo. Nemôže si predsa dovoliť prísť neskoro do práce! Po chvíli však úplne stratí kontrolu nad sebou a mysľou sa ponorí do hrozivej nočnej mory. Srdce jej začne tĺcť ako o život, keď s hrôzou zistí, že most, na ktorom stála, náhle zmizol a ona sa prepadá do vĺn oblizujúcich a pohlcujúcich ju celú. Nie je schopná sa nadýchnuť, na hruď akoby jej tlačila silná ruka, a tak len bezmocne dúfa v nejaký…zázrak? Žiadna pomoc neprichádza. Nechápe, čo sa to deje. To si vari nik nevšimol, že sa topí? Už viac nevládze… Končatiny jej oťažejú, telo vypovedá službu a strata vedomia po chvíli ukončí jej zápas s vodným živlom.

No zlý sen sa neprestane odvíjať z jeho neviditeľného klbka.

„Môžem si prisadnúť?“ opýtal sa jej detský hlas. Vera sa šokovane otočila a v nemom úžase zistila, že sa do očí pozerá Oliverovi. Jej nerozlučnému priateľovi zo školy. Ale prečo? Rozhliadla sa okolo seba a v hrdle jej vyschlo, až zalapala od dychu. Znova bola tou malou Verou s dvoma vrkočmi, sediacou v triede plnej ľudí, ktorých nenávidela a pozerajúcou do očí chlapcovi, ktorý jej zmenil život.

Minulosť  ju zasiahla. Autenticky znova prežívala svoje detstvo, na ktoré  nemá veru dobré spomienky. Ona vždy bola to tiché, hanblivé a usilovné dievčatko; zbožňované pani učiteľkami vďaka jej nesmiernej bystrosti, ale slúžiace ako terč posmechov pre spolužiakov. Spočiatku sa kvôli tomu veľmi trápila, pravidelne doma plakávala a odmietala chodiť do školy. Však načo? Nepotrebovala výklad učiteliek, všetko chápala sama a učivo vedela ešte skôr ako ho preberali. Maminu začalo Verino správanie po chvíli znepokojovať a keď už si nevedela dať rady, rozhodla sa vyhľadať odbornú pomoc. Tá však veci nezlepšila. Vera stále chodila do školy ako za trest.

Vtedy, bolo to na druhom stupni základnej školy, spoznala jeho. Prišiel z iného mesta, rodičia sa museli do Bratislavy presťahovať za prácou. V jeho prvý deň v škole sa predstavil ako Oliver. Vere sa to meno zapáčilo. Napadlo jej, že tak pomenuje svojho nového plyšového medvedíka hneď, ako príde domov. Z krátkeho zamyslenia ju prebral chlapčenský hlas pýtajúci sa, či si k nej môže sadnúť. Dostala sa celá do rozpakov. Chcela povedať nie, lebo sa hanbila. Vedela ale, že by to bolo nezmyselné, pretože vedľa nej bolo posledné voľné miesto v triede. Pozrela sa na usmievajúceho sa chlapca a jemne prikývla.

Medzitým pani učiteľka pokračovala vo výklade. Oliver si nadšene sadol a začal sa vypytovať.

„Ahoj, ty sa ako voláš? Budeme kamaráti?“

„Volám sa Vera a so mnou nechce byť nikto kamarát,“ povedala smutne. Neverila vlastným ušiam, ako milo sa jej Oliver prihováral. Jej odpoveď ho neodradila a neprestal rozprávať, pýtať sa a udržiavať konverzáciu aj napriek tomu, že ona neodpovedala. Cítila sa zvláštne, nevedela, čo má robiť a kam sa má pozerať. Chcela niečo povedať a neostať len trápne ticho sedieť. Vedela, že svojou mlčanlivosťou ho len presvedčí o tom, že je čudáčka. Ale už jej bolo všetko jedno, nezmohla sa ani na slovo. Prvý krát v živote sa ale nesústredila na pani učiteľkin výklad a do konca hodiny sa modlila, aby konečne zazvonilo. Po hodine Oliver vstal a povedal, že by sa s ňou rozprával aj ďalej, ale musí ísť za pani riaditeľkou. Usmial sa na ňu a vyšiel z triedy. Pomyslela si, že asi šiel požiadať o preloženie do inej triedy, ak nie o prestup na inú školu.

´Nech si myslí, čo chce!´ Pokúšala sa presvedčiť samú seba, že jej na ňom nezáleží, ale tohto nezvyčajného chlapca nepustila z hlavy, odkedy sa s ňou rozlúčil. Prečo sa k nej takto správal? Prečo bol taký…iný? Zaumienila si, že nabudúce sa nebude báť a prihovorí sa mu aj ona. Každopádne, nemá čo stratiť.

Na druhý deň sedela v lavici a sústredene sa pripravovala na rozhovor. Videla ho, ako vstúpil do dverí. Mal úsmev na perách a jeho oči hneď padli na ňu, nestaral sa o nikoho iného. Oduševnene jej zakýval a blížil sa k jej lavici. Ona mu odkývala a na počudovanie sa tiež usmiala. Úsmevy sú naozaj veľmi nákazlivé!

„Ahoj, Vera, ako sa máš?“ spýtal sa milo.

„Celkom dobre,“ odvetila, „ty?“

„Ja výborne. Tešil som sa na teba a som rád, že nechýbaš. Môžeme sa zase dobre porozprávať.“

Neprestával sa usmievať. A Vera sa naňho neprestala pozerať. Dívala sa ako v tranze. Nie preto, že by sa zaľúbila, ale jednoducho preto, že on bol prvým človekom, ktorý ňou nepohŕdal a chcel sa s ňou skamarátiť. Oliver zas začal rozprávať a ona sa tiež pridala. Cítila, ako z nej postupne opadávala nervozita a čím ďalej, tým viac sa jej páčil ich rozhovor. Už aj Vera kládla otázky, zaujato ho počúvala a obšírne mu odpovedala na tie jeho. Dozvedala sa viac a viac o chlapcovi, ktorý v nej prebudil jej pravé, dlho skrývané „ja“, o chlapcovi bez stáleho domova, ktorého rodičia boli nútení neustále sa sťahovať za prácou. A on bol, aj napriek neľahkému detstvu, výborný spoločník, ktorému nikdy nezmizol úsmev z tváre a vtipy len tak sypal z rukáva.

Vera sa najskôr pristihla pri myšlienke, čo si o nich asi tak pomyslia ich spolužiaci, rýchlo ju však zahnala. Po chvíli jej nevadilo ani to, že celá trieda sa na nich pozerala s otvorenými ústami. V tom momente sa dialo niečo veľké,  pre ňu zvláštne a neopakovateľné. Cítila sa nesmierne dobre, ako keby tohto chlapca poznala už roky, a tento pocit si chcela vychutnať naplno.

V jednom sa ale mýlila. Ani zďaleka nebola tá chvíľa neopakovateľná. Oni dvaja sa neprestali rozprávať ani cestou domov (zistili, že bývajú na tej istej ulici) a vlastne nikdy sa im ústa nezavreli.

Začali spolu tráviť veľa času. Spolu chodili do školy, zo školy, spoločne sa aj učili a vo všetkom si pomáhali. Hrávali sa spolu, vymýšľali bláznivé zábavky. Ani neskôr, keď sa obidvaja dostali na rovnakú strednú školu, sa neprestali kamarátiť. Detské hry vystriedali spoločné večery, či už v kine alebo na koncertoch. Počas tých dlhých rokov ani raz nenastala dlhá tichá chvíľa, kedy si nemali čo povedať. Vedeli o sebe všetko, aj to, že jeden druhého za žiadnu cenu neopustí.

Ten deň, kedy sa Vera odhodlala prehovoriť k Oliverovi, sa stal začiatkom ich dlhého a výnimočného priateľstva. Ten deň ich spojil a vytvoril z nich nerozlučiteľnú dvojicu. Ten deň bol k Vere milostivý a konečne jej umožnil spoznať, aké to je mať pravého kamaráta.

Verin život sa prevrátil na ruby na začiatku druhého ročníka strednej školy. Stalo sa to po tom, čo jej milovaný kamarát Oliver oznámil šokujúcu správu. Mal sa znova s rodičmi sťahovať, tento krát do Českej republiky. Našli si vraj lepšiu prácu, tu v Bratislave aj tak len čakali, kedy ich kvôli kríze prepustia. Keď jej to hovoril, pohľad mal zapichnutý do zeme. Dúfal, že si nevšimne jeho vlhké oči, do ktorých sa tlačili slzy. Vera v tom momente stratila pôdu pod nohami. Nebezpečne sa zapotácala a musela si sadnúť. Srdce jej kleslo ako najhlbšie len mohlo a oči zarosili prvé slzy, ktoré nasledovali ďalšie a ďalšie, stekali dolu tvárou a kvapkali do dlhých tmavých vlasov.

Olivera poznala lepšie ako ktokoľvek iný, a preto vedela, že v tomto okamihu slová netreba. On neznášal bezduché a otrepané slová útechy. A preto, keď sa konečne trochu upokojila a prestala triasť, vstala a silno ho objala. Držali sa pevne v nekončiacom objatí, obidvaja rozochvení vzlykmi a zmáčaní slzami, a prvýkrát túžili zastaviť čas.

Koľko si toho pred jeho odchodom nasľubovali! Že nikdy na seba neprestanú  myslieť, že si budú písať, volať a ostanú v kontakte a že sa čo najskôr znova stretnú. Zo začiatku to bola jediná náplň celých ich dní, nekonečné telefonáty a správy. Postupom času bol však každý z nich zaneprázdnenejší a nakoniec sa stalo presne to, čo nikto z nich nepredpokladal. Odcudzili sa od seba, náhle zmizlo všetko to, čo medzi nimi bolo. A po necelých dvoch rokoch to bola úplne iná Vera, ktorá sa vo víre tanca zabávala na svojej famóznej stužkovej. Vera, ktorá sa snažila na Olivera zabudnúť a viac naňho nemyslieť. Jej ako-tak pozliepané zlomené srdce by totiž opäť veľmi bolelo. To ale dnes večer nechcela. Po tých všetkých hodinách organizovania a nacvičovania programu ich veľký večer predsa len dopadol na jednotku. Sála bola vyzdobená, dídžej robil výbornú atmosféru, dievčatá a chlapci boli vyobliekaní ako nikdy predtým a rodičia so slzami na krajíčku ich pozorovali, ako stoja na prahu dospelosti. Po oficiálnom ´mecheche´ prišiel uletený program a tá sobotňajšia noc práve vrcholila voľnou zábavou. Vera sa cítila skvele, a keď už si myslela, že nič lepšie sa nemôže stať, pocítila na svojom pleci niečiu ruku. Vysmiata sa otočila a chcela dotyčného alebo dotyčnú stiahnuť do tanca, no úsmev jej zamrzol na perách a sánka klesla poriadne hlboko. Pred ňou stál on. Oliver. Nezdalo sa jej to náhodou? Neprehnala to s vínom? Pochybovačne sa uštipla do líca, pričom sa on s chuti rozosmial. Toto musel byť Oliver! Nikto iný sa takto ´kockato´ a nahlas nesmeje. Chcela sa mu ihneď hodiť okolo krku, no na okamih zaváhala. Ako to, že prišiel? Odkiaľ sa o jej stužkovej vôbec dozvedel? Čo ak ju objať nechce? Ona bola tá, čo prestala odpovedať na e-maily a brať telefonáty. Robila sa zaneprázdnenou, lebo si myslela, že on už do jej sveta nepatril, že jednoducho nebola preňho dosť dobrá. V tomto jedinom okamihu si stihla všimnúť, ako sa zmenil, ako božsky vyzerá a uvedomila si ešte jednu vec. Za tie roky si k nemu vybudovala špeciálny vzťah, založený na priateľstve, dôvere, nehe, pomoci, láske. Vera sa do Olivera zamilovala. Neprestala ho milovať ani keď odišiel a až doteraz jej trvalo, kým pochopila, čo všetko pre ňu znamená.

Oliver, na rozdiel od nej, neváhal a vzal ju do náruče, zdvihol vysoko do vzduchu a zatočil. Obidvaja si vychutnávali každučkú spoločnú sekundu. Znovu mali nesmiernu chuť spolu tancovať, spievať, smiať sa, snívať, kričať od radosti, držať sa v náručí a milovať.

Po tanci si sadli a začali sa rozprávať. Obaja mali toho toľko na srdci! Vera počúvala, Oliver nadšene rozprával, a naopak. Ona síce mala chvíľami zvláštny, nepríjemný pocit, ale nepokladala ho za podstatný a odsunula ho stranou. Keď stužková definitívne skončila, Oliver ju chytil za ruku a povedal, aby ho nasledovala. Ona sa rýchlo rozlúčila s priateľmi, rodičom povedala, že sa domov vráti ráno a prekvapená sa ním nechala viesť. On jej naznačil, že nepotrebuje kabát a zaviedol ju do hotelovej izby na poschodí, v ktorej týchto pár dní nocoval.

Vere bolo hneď jasné, čo bude nasledovať. Bola najprv v rozpakoch, ale po chvíli sa už nebránila Oliverovým roztúženým bozkom. Nebránila mu ani v tom, aby ju celú vyzliekol a jemne položil na posteľ. Jednoducho, obaja vedeli, že tú noc boli predurčení na to, čo sa malo stať.

Tá  noc ich naplnila. Bola to noc, kedy z dvoch mladých tiel vytryskla túžba. Ona im pomohla k opätovnému zjednoteniu, prieniku duší. Spolu ladne tancovali svoj tanec snov, pohybmi si vyznávali večnú lásku a nezastaviteľne stúpali k výškam. Tam našli svoj raj.

„Ďakujem ti, že si späť! Že si si ma našiel, že si nezabudol.“ Jemný  úsmev, pohladenie po hrudi, na ktorej ležala. Nestihla ale zabrániť nepríjemnej myšlienke, ktorá sa jej opäť votrela do hlavy.

„Odo dňa, keď sme sa rozlúčili a ja som odišiel, som neprestal na teba myslieť. Ty si mojou chýbajúcou čiastočkou, mojou múzou, mojou dušou, mojím všetkým. To, že si ťa zas nájdem, som plánoval už dávno, len som nemal peniaze a úplne som na teba stratil kontakt. Našťastie som nedávno narazil na Petra, tvojho spolužiaka a ten mi, pri pive, s radosťou všetko porozprával a pozval na vašu stužkovú. Prišiel som. A ty si zo mňa spravila toho najšťastnejšieho človeka na svete.“ Nežne ju pobozkal na čelo.

Vera ho ale nevnímala. Rozmýšľala nad tým, čo vlastne bude nasledovať. Olivera neskutočne miluje, ale zahodí kvôli nemu všetky svoje sny a plány? Chce predsa ísť študovať právo. Po ničom inom tak dlho netúžila. Musí si vybrať. Láska alebo škola a kariéra? Neznášala rozhodovanie sa! Pokrčila čelo a nespokojne si vzdychla.

„Čo sa deje, zlatko?“ spýtal sa so záujmom Oliver.

A dosť. Život ju naučil svoje city ovládať. Po tom, čo musela znášať posmech ostatných detí, čo ju jej najlepší a jediný priateľ opustil, čo sa niekoľkokrát sklamala v láske a nešťastie utápala v alkohole, rezignovala. Rozhodla sa. Či správne, to nevedela. Vybrala si možnosť nezahodiť svoju inteligenciu, vybudovať si kariéru a žiť usporiadaným životom oslobodeným od zbytočne veľkých vášní. Vedela ale, že pre neho by toto nebol dostatočný dôvod, aby odišla z jeho života, a preto sa rozhodla mu povedať jednu obrovskú lož.

„Oliver, drahý. Veľa som o nás dvoch premýšľala. Viem, že ty si ma nesmierne ceníš a máš ma rád aj napriek tomu, aká som. Jedno som si ale uvedomila. Dlho som si to nechcela pripustiť, ale pravdou je, že ty si pre mňa vždy bol a aj navždy ostaneš neoceniteľným priateľom z detstva. Chvíľu som si zmätene myslela, že ťa ľúbim, zbožňujem, že nemôžem bez teba dýchať. Srdce mi ale zrazu hovorí, že to nie je pravda dnešná noc bola chybou. Nechcela som ťa nijako zraniť ani podviesť a veľmi ma mrzí, čo sa stalo. Dúfam, že to pochopíš a že po tom, čo odídem, dokážeš žiť nový život. Život bez komplikovanej Very.“

Toto vyznanie sa ozývalo v hrobovom tichu. Snažila sa mu pozerať do očí a nerozplakať sa. Nevedela, čo má očakávať. Slzy? Smiech? Krik? Ticho? Ale Oliver nepotreboval ani jedno na to, aby Vera zistila, ako sa cíti. Jediným pohľadom do jeho očí pochopila, že práve zničila celý jeho svet, všetky jeho idey a sny. Zlomila mu srdce, rozdrvila dušu a pošliapala. Taký pohľad plný zúfalstva a bolesti ešte nevidela…

Náhle sa ocitne nohami pevne na zemi. Precitne z hroznej mory. Zrazu nikde žiadna voda, nijaké rozbúrené vlny. Keď sa spamätá zo šoku, zistí, že stále stojí na presklenom mostíku pred kaviarňou. Noviny jej vypadnú z ruky a keď sa snaží rozpamätať sa na sen, zalapá po dychu.

To predsa nebol sen, bola to jej minulosť! Minulosť, kedy si myslela, akú dobrú životnú cestu si zvolila. Nenávidela sa za svoje vtedajšie rozhodnutie. Šancu stráviť život po boku milovaného muža len tak skrčila a zahodila. Mohla mať zmysluplný život plný lásky a čo má teraz? Nič. Bezduchú napodobeninu života bez akýchkoľvek hlbokých citov. Začarovaný kruh, z ktorého sa nevie dostať. Zamestnanie, ktoré ju ubíja. Hŕstku falošných priateľov. Veľký prázdny byt, kde osamelá trávieva väčšinu večerov, pozerajúc filmy, spiac alebo len tak plačúc. Je vôbec na tomto svete niekto osamelejší ako ona?

Keby len mohla niečo zmeniť. Poznať samu seba a nájsť spôsob, ako byť šťastná. Určite to ide! Chce to len pridať trochu mlieka do horkej čiernej kávy života…

´Ako to mám ale dosiahnuť?´ pýta sa samej seba.

V to ráno sa Vera rozhodne a determinovane si stojí za tým, že nájde východisko, zmení svoj svet a pozve doň aj druhých. Vie, že ju čaká ťažká úloha a azda aj preto si povie, že dnes ešte nie. Ponáhľa sa predsa na stretnutie, nemá čas sa tým zaoberať. Neskôr. Porozmýšľa nad tým neskôr. Teraz predsa musí čeliť povinnostiam nového dňa. S diplomatickým výrazom v tvári mu vykročí v ústrety. Snáď sa raz zastaví…

Chceš sa so mnou rozprávať?

23.09.2011

Pršalo ako z bezodnej krhly. Nijak výstižnejšie sa tá nepríčetná vodná smršť nedala popísať. Bez hromov či bleskov, len prudko lialo. Stala na prahu vchodových dverí a kontrolovala poštu. viac »

Nemá každý šaša kamaráta

21.03.2011

Zobudila sa s naliehavým nutkaním. „Dnes je perfektný deň pre kengury, šašov a dúhu!“ vykríkla. Musela nahlas. Tešila sa svojmu pocitu, bol to predsa trojitý Salinger. Na posteli urobila viac »

27.1.2011

14.02.2011

„Chcem domino.“ „Pst! Netáraj, potrebujem sa sústrediť. Ak to nestihnem do zajtrajšieho deadlineu, šéf ma tento krát bez váhania vyrazí,“ odvrkol. Zaklonila hlavu a oprela ju o jeho plece. viac »

nemocnica Hronovce

Detenčný ústav je potrebný, Hronovčania majú aj obavy

24.05.2017 15:00

Duševne chorí väzni nebezpeční pre spoločnosť si budú konečne odpykávať trest v špeciálnom zariadení. Bude kombináciou väznice a psychiatrickej liečebne.

umelé oplodnenie

Holandský lekár používal na umelé oplodnenia svoje spermie

24.05.2017 14:54

Lekár z holandskej kliniky asistovanej reprodukcie sa tak stal otcom najmenej 19 detí.

Jaguar Land Rover

Brusel vyšetruje štátnu pomoc Ficovej vlády Jaguaru

24.05.2017 14:04

Slovensko bude musieť Európskej komisii vysvetľovať investičnú pomoc pre automobilku Jaguar. Brusel si chce preveriť, či je pomoc naozaj nevyhnutná.

Tomáš Drucker

Milióny na obnovu nemocníc

24.05.2017 14:00

Až 153 miliónov eur si môže rozdeliť 44 nemocníc, ktoré majú oddelenia pre akútnych pacientov. Rezort zdravotníctva pre ne vypísal výzvu na predkladanie projektov.

Michaela Ďurková

krátke poviedky.aktuálne príspevky.záleží od inšpirácie

Štatistiky blogu

Počet článkov: 15
Celková čítanosť: 15871x
Priemerná čítanosť článkov: 1058x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy