„Dormi? Ascolti me, prego.“
Za bezveternej upotenej noci ležal v posteli prikrytý bielou plachtou, ktorá zvýrazňovala jeho tmavú pokožku, s rukami za hlavou, mokrými vlasmi zmáčajúc vankúš. Hľadel do stropu a unavene si šúchal oči, červené od nedostatku spánku.
Začul ju z kúpeľne. Spievala si pomalú pieseň. S nastraženými ušami rozoznal uspávanku, ktorú pre ňu vymyslel. Každý jeden tón sedel, na spev mala talent.
Zrazu šťukol vypínač, všetko zaplavila tma. Spev utíchol a zvuk pomalých krokov sa odrážal od stien.
Jeho oči si po chvíli navykli na čerňotu a zbadali obrysy postavy. Bolo to preňho ako z filmu. Toľkokrát premietaného, a predsa neúnavne vzrušujúceho. Obrázky sa sekane a rýchlo za sebou striedali a on v zábleskoch svitu mesiaca sledoval svoju ženu. bohyňu. milenku. Očami ju vyzliekať nemusel, bola úplne nahá. Z mokrých vlasov jej kvapkala voda na čokoládový chrbát. Pevné prsia sa jej pri chôdzi takmer nehýbali, bradavky čerili horúci vzduch pred sebou. Ruky mala voľne spustené pri tele, nechtami sa dotýkala plných stehien. Náhle spravila otočku, pár tanečných krokov, chĺpky ohanbia sa jej jemne vlnili.
Únava zmizla. Ako by mohol spať? Na spánok jeho rozpálené telo a predstavami presýtená myseľ ani nepomysleli. Vlna horúčavy ho zatlačila do plachiet a pod nosom mu vyrašili kvapky potu. Dal ruky preč spoza hlavy, jednou si utrel svoj fúz a začal sa škrabkať na brade, nevedomky, ako to mal vo zvyku, keď ho niečo rozrušilo. Pohľad upieral na venušinu siluetu pred sebou. Tá sa pohodlne usadila vo veľkom bielom kresle, nohy skrčené pod sebou, končekmi prstov sa pohrávala s mäkkými bradavkami a trpezlivo čakala odpoveď na otázku zašepkanú do havranej tmy.
Dobre vedel, čo má v úmysle. Prezradili mu to jej rozžiarené oči.
Dobre vedela, že neodolá. Prezradil jej to jeho vzrastajúci talent.
Prestával sa ovládať. Ako vždy, keď ju takúto videl. Smial sa na jej talianskom prízvuku-neprízvuku. Nedávno ju posadla myšlienka naučiť sa po taliansky. Že to znie pekne. Že pôjde na Sicíliu a nájde si krstného otca.
Hneď na to však zvážnel. „Ešte nie, drahá.“
Na odpoveď sa len zubato usmiala, a tak na chvíľu ukázala úzku medzierku medzi prednými zubami.
Rozhodol sa nepovedať už ani slovo. Nech sa len opýta sama. On si počká na tú otázku.
Vedela, že vie, čo od neho chce. Nervózne sa v kresle pomrvila. „Potrebujem to.“
Zhlboka sa nadýchol. „Nie. Ty to chceš. Nepotrebuješ. Už to zašlo priďaleko, nenič sa, prosím ťa.“
„Chcem, chcem! Ako mi to môže uškodiť? Áno, zvýšila som dávky, ale mám všetko pod kontrolou.“ Vystrela si nohy, nahla sa dopredu, prsia sa jej napli.
Nič pod kontrolou nemala. „Prestaň. Nevieš, čo robíš.“
„Ty mi nehovor, čo mám robiť!“ Odsekla mu ako malé decko.
Stále dookola. Ten istý scenár. Už ho to prestalo baviť.
„Musím zohnať ďalšieho jointa! Bohatstvo, tebe tráva nechutí? Spomeň si na tie noci nevídanej eufórie a rozkoše!“ Rozohnila sa. Vlasy sa jej hojdali zo strany na stranu, stehná plieskali o seba.
Počúval ju len útržkovo. Znepokojovala ho jedna vec. Dopredu totiž vedel, ako sa to všetko skončí. Nepísaný scenár mal v sebe odstavec plný hnevlivého pudu, pokračoval maznavými rečami, zvádzaním a prosíkaním a končil v posteli, s prísľubom peňazí na ďalšie dávky.
Oblizol si suché pery. Musí tomu zabrániť. Čo je to za bytosť, žena, ak ním dokáže takto manipulovať?
„Pamätám si na to hýrenie. Chutilo mi to až príliš! Ale ty mi chutíš viac. Čistá, hnedá, s rumeňami na lícach. Raz nesmelá, raz tigrica. Nepotrebujem na to drogu. Ty áno?“ Tváril sa dotknute.
Ignorovala ho. „Nepočúvaš ma? Nemôžem bez toho vydržať! A nemám ani fuka. Všetko ti vrátim, urobím, čo budeš chcieť. Aj sa nakoniec kvôli tebe vzdám fajčenia, len po poslednom šluku prahnem!“
Klamala. V jej hlase cítil nedočkavosť závisláčky. Nech mu nikto nehovorí, že marihuana je droga neškodná. Fyzická a psychická závislosť, akú si vybudovala bola na zaplakanie.
„Ako obyčajne. Dookola počúvam tie isté slová. Nikdy nespravíš, čo sľúbiš. Ako ti mám veriť? Nepopierateľne, človek dokáže byť závislý od hocičoho. Milujem každú bunku tvojho tela a bolí ma pohľad na to, ako bažia po jointe viac a viac.“ Posadil sa. Rukami si prehrabol vlasy a snažil sa odohnať vtieravú myšlienku z hlavy. To on toto všetko začal, keď chcel predísť stereotypu trojročného vzťahu a prišiel s nápadom okúsiť marihuanu. Nakoniec sa mu nepodarilo zabrániť zdrvujúcej pravidelnosti trávnatého opojenia.
„Ja nie som závislá,“ povedala ticho a sekane, ale dôrazne. Skoro zúriac sa postavila, krivky sa jej vlnili a oči blčali. Otočila sa mu chrbtom, rozrušená sa nadýchla a s hlbokým výdychom sa zviezla na zem. Akoby tak ventilovala zlosť, ktorá sa jej drala všetkými cievami teplého tela.
Na moment sa ho zmocnil silný odpor k tej kope tvrdohlavej zúfalosti ležiacej na zemi. K decku, ktoré si nedá nijako povedať a nechce sa zrieknuť svojej hračky. Nemôžeš mať všetko na svete! Takmer to po nej zrúkol. No odpor striedal súcit a príval nekonečnej túžby urobiť pre ňu, čo len bude chcieť. Pomôže, pomôže jej zničiť plod posadnutosti a nedovolí jej začať znova. A ak to nepôjde, on sa asimiluje do nového života. Života s divožienkou uprostred hustého marihuanového dymu a záplavy slastí.
Nehybná zrazu vyskočila a zaškerila sa od ucha k uchu. Priskočila k posteli, kľakla si vedľa neho a nežne mu pošepla do ucha.
„Milujem ťa. Viac ako muži milovali úsmev Marilyn Monroe. Viac ako starý námorník miluje more. Viac ako chrúst miluje svoju nesmrteľnosť.“ Sadla si mu na nohy, schúlila sa do klbka a hlavu pritisla na jeho hruď. Cítila každý pohyb a záchvev jeho tela. Jemne priadla.
„Nedovoľ mi získať ju, ani jednu dávku! Už od teba nechcem nič, prosím o jediné. Drž ma, aby som sa neuškrtila reťazami nekonečného kolotoča. Dopekla s mariškou!“
Hľadel na ňu nedôverčivo, jeho pohľadu sa vyhýbala. Sladký hlások mu vravel, že toto by už predsa len mohol byť nový začiatok. Ako tak na ňom ležalo to dokonalé telo a sálalo zo seba všetku horúčosť, mozog mu prestával fungovať. Chvel sa vzrušením a prerývane vydychoval do jej vlasov. Rozhodol sa. Áno, vloží do nej dôveru. Do svojho striebra, ktoré dokáže byť detinsky protivné, ale tak zmyselné zároveň.
Ona, spokojná v jeho tesnej blízkosti, sa mu chcela poďakovať. A tú noc ho dokonale zničila svojimi okrúhlymi stehnami.
Prišlo ráno. Ovzduším sa niesli samota, pach prázdnej koženej peňaženky, šum rozkladania lístka, na ktorom stálo Ty si to! Čik-čik, som v domčeku. Zeleňou porastenom, do dymu zahalenom. Grazie! Vrátim sa ti, drahý. a tiché bezmocné kňučanie podvedeného chlapského ega.
*Jedným z najúčinnejších prostriedkov, ktorým zlo zvádza, je výzva na boj. Je to ako boj so ženami, ktorý sa končí v posteli. franz kafka