flautovanie:)

Dvojpodlažný  autobus odchádzal spred vysvieteného, do výšky sa týčiaceho Hotela Chelsea. Držiac sa studenej tyče som ešte stihla s úsmevom zamávať Rogerovi, ktorý ma odprevadil na zastávku. Pokojne a s pocitom naplnenia som pozrela na hodinky, ktoré ukazovali trištvrte na dvanásť v noci. Autobus zabočil a môj priateľ Roger sa mi stratil z dohľadu. Rozhodol sa v hoteli zostať ešte jednu noc, na rozdiel odo mňa. Vravela som si, že sa predsa potrebujem vyspať pred zajtrajším večerným krstom mojej novej knihy. Víkendového hýrenia už stačilo a nemá žiaden zmysel prekračovať hranicu svojej výdrže.

Pri myšlienke na posledných pár dní som sa zachichotala. Tri dni strávené v Chelsea Hoteli ma nadchli. Znamenali pre mňa prúd zážitkov, pocitov, dojmov a telesného i duševného blaha. Vyrazili mi dych, a to takým spôsobom, ktorý sa nedá opísať. To treba zažiť. Zažiť miesto prudkých vášní, závislostí a tajných snov, akým je veľkolepý Hotel Chelsea.

Vstávanie na druhý deň nebolo veru ľahké. Spala som síce pokojným, nerušeným spánkom, ale bolo ho málo. Zobudila som sa pred obedom na to, ako mi slnko svietilo do očí. Po osviežujúcej sprche som si pri šálke kávy otvorila noviny, ktoré mi pravidelne každé ráno doručoval sympatický poštár. Hneď ma zaujal veľký nápis na titulnej strane. Búrlivá noc Hotela Chelsea. So zadržiavaným dychom som článok preletela, no na moje počudovanie sa v ňom autor nezmienil o žiadnych podrobnostiach. Stálo tam len niečo o tom, ako v hoteli horelo, a že požiar nasledovali aj ďalšie netypické udalosti.

Podráždene som odhodila noviny a zdrapiac telefón do ruky som vytočila číslo hotela. Nemohla som sa dovolať, čo ešte viac podnietilo moju zvedavosť. Skúsila som to znovu, tentoraz Rogerovi do bytu. Po dlhom vyzváňaní to priateľ konečne zdvihol. Ja som mu rýchlo vysvetlila, čo je vo veci a dohodli sme sa na spoločnom obede v neďalekej reštaurácii, asi tak za hodinku.

„Mala si minulú noc ostať so mnou, drahá!“ zvolal Roger hneď, ako ma uvidel.

Ja som nadvihla obočie a zaujato zvolala: „Ale ba! Som zvedavá, čo si tam včera stváral.“ Provokatívne som po ňom pozerala a pokračovala: „Vidím, ako sa to tajomstvo derie z teba von. Pusti sa už do toho! A nezabudni spomenúť čo i len najmenší detail!“

„Veď dobre, v poriadku,“ odpovedal pomaly. „Najprv si ale musíme objednať nápoje a niečo na jedenie.“ Mávol na čašníka, pobozkal ma a pýtal sa: „Vyspala si sa dobre minulú noc?“

„Áno, drahý. Zatiaľ mi to stačilo, ale keď tento kolotoč súvisiaci s vydajom knihy konečne skončí, celý deň nevystrčím nohu z postele!“ Snažila som sa viac naňho nenaliehať a nevypytovať sa na tú dobrodružnú noc, lebo som vedela ako veľmi mu to prekáža. On všetko vyklopí v ten správny čas. Pri Rogerovi, ktorý bol dušou stále nevybúrený teenager, som si už trpezlivosť vycibrila. A on si hneď po tom, ako čašník odišiel, odkašľal a významným hlasom začal.

Od momentu, kedy začal s vysvetľovaním, som si nedokázala zavrieť ústa. Hltala som každé jeho slovo, taká som bola prekvapená.

Spomínanú  minulú noc priviedla ľudí do varu mladá grungeová kapela. Hudobníci hrali a spievali na provizórnom pódiu v bare na prvom poschodí. Zo začiatku im veľa ľudí venovalo pozornosť, no tí sa postupne začali rozliezať. Mnohí totiž zatúžili spoznať zákutia škandálmi presláveného hotela a zažiť niečo nevšedné. Možno len tak zo zvedavosti, z túžby, z roztopaše, či z dlhej chvíľky. A možno preto, lebo sa chceli dostať na chvíľu zo stereotypu a ´schaosiť´ si život. Pretože hovorí sa, že človek dlho opakujúci dennodennú rutinu žije oveľa kratšie ako človek – poznávateľ. Kratšie, to len teoreticky, samozrejme. Duševne je ukrátený o rozmanitosť sveta. Človek nie je predurčený na to, aby po svojej dlhoročnej turistike po tejto zemi ľutoval svoj život, ktorý odžil, ale neprežil. Nie je predurčený vlastne na nič. Iba na slobodu vlastného rozhodnutia.

A tak Roger, odhodlaný prijať akékoľvek výzvy, sedel pri bare a popíjal whisky. Chcel si užiť poslednú noc v hoteli, síce by bol oveľa radšej, keby Vivien mohla zostať s ním. Započúval sa do hudby a odpil si poriadny dúšok, keď si k nemu niekto prisadol. Otočil sa a skoro sa tou whisky zadusil. Vedľa neho sedel Allen Ginsberg, zakladateľ slávnych bítnikov! Práve si objednával dvojitú škótsku s ľadom. Tú chvíľu využil Roger na to, aby sa spamätal. Čo také mohol od neho chcieť sám Ginsberg? Čo ho prinútilo stretnúť sa s ním osobne?

Držiac pohár v ruke a jemne premiešavajúc jeho obsah sa mu básnik prihovoril: „Dobrý večer, vážený. Ja som Allen Ginsberg.“

„Dobrý večer, pane. Áno, ja vás poznám. Ja som…“

„Roger Greenwood. Priateľ Vivien Machinovej, osoby, ktorá mi stále uniká.“

Prekvapilo ho, že vie jeho meno a že ho vôbec spoznal vďaka Vivien. Viac sa ale zamyslel nad tým, čo o nej povedal. Uniká mu?

„Nikdy som si nemyslel, aké ťažké bude skontaktovať sa so slečnou Machinovou. Už dlho sledujem, ako sa prebíja svetom literatúry a darí sa jej v tom, lebo sa stáva zo dňa na deň populárnejšou. Aj mňa jej popularita zasiahla a prečítal som nejedno jej dielo. Jej štýl je…ako by som to dobre vystihol…priam magický. Aj keď nemá s bítnikmi nič spoločné, nesmierne sa mi páči. Má talent na rozprávanie, z jej diel vyžaruje pravý duch povojnovej doby. Neobťažuje sa návratmi do minulosti, ale zachytáva súčasnú veľkolepú spoločnosť v dobre rozvinutej Amerike. To dievča má svoj štýl!

Myslel som, že mám vidiny, keď som zišiel zo svojej hotelovej izby sem, do baru a uvidel som vás. Strávil som totiž až príliš veľa času zavretý medzi štyrmi stenami a neskôr blúdiaci po chodbách, snažiac sa tvoriť. Našťastie je dielo dokončené. No, ale nechcem odbočiť od témy. Chcem vás teraz o niečo požiadať. Zaveďte ma, prosím vás, k Vivien, chcem sa s ňou porozprávať,“ poprosil nakoniec.

„Je mi to ľúto, ale ona sa pred nedávnom vrátila domov, potrebuje si oddýchnuť. Ale veľmi rád vás s ňou niekedy zoznámim, stačí, keď ma kontaktujete na toto číslo.“ Z vrecka vytiahol pero a blok, vytrhol z neho jednu stranu a čitateľne na ňu napísal svoje meno a telefónne číslo. Podal ju Allenovi.

„Nech sa páči, pane. Tu ma nájdete. Môžem sa vás ešte spýtať, čo konkrétne myslíte pod spoluprácou s Vivien?“

„Ale áno, iste. Chcem ju požiadať o láskavosť. Teda o dve. Pozdáva sa mi myšlienka vydať vlastnú biografiu. Bol by som rád, ak by slečna Machinová mala záujem ju napísať. Pravidelne by sme sa stretávali a ona by si formou interview zaznamenávala všetky fakty môjho života. Ako druhé by som chcel, aby recitovala moje básne v baroch, počas literárnych večerov.

Hovoriac o recitovaní, vy máte veľmi príjemný hlas, pán Greenwood. Neviem, či ste sa dopočuli o akcii, čo sa tu organizuje. Dnes večer príde môj starý priateľ Lawrence Ferlinghetti a spolu budeme prednášať vlastnú tvorbu, pravdaže za zvukov klasickej jazzovej kapely. Nechceli by ste nám v tom pomôcť?“ navrhol zrazu.

Roger skoro spadol zo stoličky. Padla mu sánka a rýchlo sa pokúšal prebrať všetko, čo práve počul. Okrem ohromujúcej chvály jeho priateľky, dobre počul tú recitačnú ponuku?

Skôr, ako stihol odpovedať, bítnik pokračoval. „Nevadí mi, že už máte čosi vypité, zážitok poslucháčov bude o to väčší.“ Usmieval sa, očakávajúc rozhodnutie.

„V poriadku, pane. Ak ste si tým istý,“ odpovedal pomaly. Stále bol ako omráčený.

„Skvelé! V tom prípade treba už len počkať na kapelu a Lawrenca, pravdaže. Tu máte zatiaľ pár textov. Preleťte ich očami, bude to tak potom lepšie.“

Krátko na to Ginsberg niekam odišiel a Roger ostal sám. Začítal sa, no onedlho bol básnik späť a všetko sa  začalo pripravovať. Jazzoví hudobníci sa už rozohrávali na pódiu a Allen ho vystrčil rovno predeň po tom, čo ho predstavil svojmu priateľovi Lawrencovi. Roger zrazu nevedel, čo robiť. Zbadal tam vysokú barovú stoličku, tak sa o ňu oprel a čakal, čo sa bude diať. Kapela zrazu začala hrať. Započúval sa do príjemnej hudby a vtedy akoby sa okolitý svet rozplynul. So zavretými očami si pohmkával v rytme klavíra. Spomenul si, že niečo drží v ruke. No jasné, básne! Začal pomaly čítať. O chvíľu sa do toho dostal a už recitoval v rytme piesní.

Allen Ginsberg ho o niekoľko minút s mrknutím vyrušil a vystriedal. Roger si sadol a fascinovane ho počúval. Bolo to božské. Podľa neho sa to skončilo príliš rýchlo. Keď pán Ferlinghetti odrecitoval posledné svoje riadky, ani nestihol utíchnuť potlesk a dvaja spisovatelia sa vyparili. Roger si z toho nerobil ťažkú hlavu a len mykol plecom. Veď pán Ginsberg hádam nestratí lístok s jeho menom a číslom a čoskoro ho kontaktuje.

V okamihu, keď sa chcel vrátiť k baru a vymyslieť, čo robiť ďalej, zaznel tlmený výkrik. Zdola, zo suterénu, vybehla vystrašená chyžná a kričala, že tam horí. Rogerovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, čo sa stalo. Mierne šokovane, ale nadšene sledoval to, čo sa dialo okolo. Stále mal v sebe dosť alkoholu, preto sa mu situácia zdala skôr zábavná.

Do suterénu sa náhlivo rozbehlo niekoľko dobrovoľníkov. Počul syčanie hasiacich prístrojov a cítil v ovzduší paniku. Rýchlo však bolo po nej, zo suterénu sa ozval potlesk a hostia si uľavene zotreli pot z čela, keď zistili, že je po požiari.

Uvedomil si, že mu bolo treba ísť nutne na záchod. Cestou sa zrazil s mladou fotografkou, ktorá tade pobehovala ako šialená a snažila sa dostať do suterénu.

„Hej, hej, slečna, čo sa deje?“ spýtal sa Roger pobavene.

„Prepáčte, nechcela som do vás vraziť, ja som len nesmierne vzrušená. Mojím snom je nafotiť Hotel Chelsea so všetkými svojimi záhadami a dnes to vyzerá veľmi sľubne. Musia ma pustiť dolu! Robím si svoju prácu. Musím byť pri všetkom, úplne všade. S dovolením…“ Roztržito sa vrhla dolu schodmi.

Keď  Rogerovi zmizla z dohľadu, išiel sa konečne vyprázdniť. Napadlo mu, že pôjde preskúmať nočné chodby hotela. Vyšiel na prvé poschodie. Tam sa rozleteli dvere niečej izby a vyrútilo sa z nej hneď niekoľko osôb. Prvý bol Andy Warhol. Za ním vyšlo pár mladých príťažlivých dievčat a chlap s kamerou. V krátkom rozhovore sa Roger dozvedel, že práve pracujú na filme Chelsea Girls, teda tie dievčatá boli Warholove modelky a chlap s kamerou profesionálny kameraman, ktorý dokonca natáčal aj ich rozhovor.

Po príchode na druhé poschodie Roger zbadal ďalšie otvorené  dvere, cez ktoré bolo vidno izbu osvetlenú tlmeným červeným svetlom. Bol zvedavý, či v nej niekto je, preto vstúpil. Nikoho ale nestretol, začul len tlmený smiech a jemné výkriky šťastia. Tie zvuky šli z kúpeľne. Roger sa potichu zasmial a po tom, čo si priestrannú izbu s obrovskou posteľou uprostred obzrel, vycúval späť na chodbu. Nechcel dvoch milencov rušiť.

Pokračoval v poznávaní ďalej. Nechcene zívol. Jeho kroky sa spomaľovali, zastihla ho mierna únava. Na treťom poschodí ho hneď prebrala hlasná hudba. Zdolal dlhú chodbu a vrútil sa do izby, z kade zvuky vychádzali. V živote si nemyslel, že v jednej izbe môže byť toľko ľudí naraz a taký veľký hluk. V dverách si ho všimol jeden chalan a zakričal naňho. Roger sa k nemu predral cez rozdivočený dav.

„Nazdar, ja som Mike. Tento bordel, čo tu vidíš, je súkromná party. Kľudne sa môžeš pridať. Nemyslím, že by to niekomu vadilo,“ odrapotal Mike a strčil mu do ruky trávu.

Roger chcel namietnuť, no nikto ho nepočúval. Všimol si, že všetci ostatní  majú čosi v sebe a rozpoznal pach niektorých omamných drog. Tak po miernom váhaní povedal ´áno´ túžbe svojho opitého ´ja´ a poriadne si potiahol. Miestnosť sa na chvíľu rozplynula, a keď sa z oblakov znovu vrátil na zem, začal sa baviť ako nikdy predtým.

No a neskôr si matne spomenul na absolútny vrchol tej noci, keď v jednej z izieb bolo nájdené mŕtve dievča. Udalosti nabrali rýchly spád, zrazu nikomu nebolo do smiechu. Niekto smutne zavolal políciu, ktorá po príchode všetkým kázala zhromaždiť sa pred hotelom a pustila sa do vyšetrovania.

„Najprv si všetci mysleli, že to bola vražda, ale zistilo sa, že to dievča sa predávkovalo kokaínom. Po tomto zistení som sa radšej zbalil a nadránom išiel domov. Ale napriek všetkému, zlato, táto noc stála za to!“

Videla som jeho vzrušený výraz, usmiala som sa krútil som hlavou. Tak toto je môj najdrahší! Šialený, spontánny, dobrodružný, vzrušenie chtivý. Pravdupovediac, prekvapilo ma, že skončil s marihuanou v ústach, ale náramne ma potešil stretnutím s Allenom Ginsbergom. Toho sa neviem dočkať!

Napila som sa minerálky. „Vážne si myslíš, že som mala ostať? Jasné, tvoj názor je jednoznačný a nemenný. Ja si to ale nemyslím. Ľutuješ, že som včera nebola s tebou, ja ťa ale dostatočne poznám. Užili by sme si to, ale nakoniec veľa toho nezapamätali,“ uškrnula som sa. „Úprimne, som rada, že som sa doma vyspala. A s chlapom ako ty sa určite nikdy nudiť nebudem. Máme celý život pred sebou. Znie to super, čo myslíš?“

Veselo som ho pobozkala a s chuťou som sa pustila do dezertu.