flautovanie:)

Pretekala sa s vetrom, velikánskou lúkou bežala ako o dušu, ako zmyslov zbavená, ako človek prežívajúci najšťastnejší okamih svojho života. Jednou rukou čerila svieži chladný vzduch, druhou pevne držala dlhý motúz. Na motúze sa vo vetre vzpínal usmievavý šarkan s detskou iskrou v očiach, žiariaci radosťou, čo mu sršala z pestrofarebnej tváre. Už viac nezastať, neprebudiť sa, nevrátiť sa do reality, k starostiam, povinnostiam, problémom, už nikdy viac. Bezstarostne, spontánne a hravo plávať vetrom, skákať lúkou, snívať s otvorenými očami a dúfať…v zázrak? Šarkan sa povzbudivo vypína, letí k oblakom a nie je nič ľahšie ako, hnaná silnou túžbou, podľahnúť mu…

„Mamííí! Môžem? Môžem aj ja?“ kričí na ňu dcérka a netrpezlivo poskakuje na mieste. Ako mohla zabudnúť? Bibiánka tu bola predsa s ňou, to ona vyrobila šarkana, ona ju nespočetným prehováraním vytiahla na lúku, chcela sa vyblázniť!

„Pravdaže, zlatíčko!“ Nechala ju len tak stáť a dívať sa? Prečo je vlastne ona tá, ktorá tu pobehuje ako malá, ktorá si so smiechom pletie vlastnú pavučinku snov a svoju dcéru nechá túžobne sa prizerať? Ako jej to vôbec napadlo? Veď to musí vyzerať komicky…

„Mami, bola si úžasná! Naučíš aj mňa lietať so šarkanom v povetrí?“ Dychtivý úsmev.

„Ale to sa ti muselo iba zdať. Príliš fantazíruješ, hm? Iba som rýchlo bežala, s vetrom opreteky, neletela som. Pozri, toto si chyť pevne do rúčky. Začalo poriadne fúkať, pôjde ti to ako po masle, uvidíš.“

Úsmev sa natiahol od ucha k uchu. „Myslíš mami, že aj ja poletím? Niekam vysoko a veľmi, veľmi ďaleko…ako ty! Dá sa to až do rozprávky, však?“ S otázkou v očiach na ňu hľadela tak prenikavo, že ani nevedela prečo, nedokázala odpovedať inak.

„Srdiečko, myslím, že pre šarkana nebude žiadny problém vziať takú  čistú a ľahkú dušičku ako si ty, napríklad aj do rozprávky!“ Žmurkla na ňu. Bibiánka sa jej šťastne hodila okolo krku a ešte skôr, ako sa bláznivo rozbehla, zašepkala jej do ucha:

„Neboj, o chvíľu som späť!“

Ona sa jemne usmiala. Keď sledovala, ako sa jej dcérka ťahaná šarkanom pomaly vznáša k oblakom, na pery jej dopadla prvá slaná slza pochopenia. Za ňou ďalšia a ďalšia…

Vedela, že sa nevráti. Že Bibiánka už nie je, nikdy nebola…hádam bude? Ostal po nej len hrejivý pocit v srdci po tom nepríjemnom prebudení. Unavene ležiac na zemi v jesennom lístí vnímala už len Bibiánin obraz vštepený do jej mysle. Jej dcéra? Ach, aké idylické! O čom človek nedokáže snívať, keď hľadá zmysel svojho bezdôvodne a zúfalo uponáhľaného života! Tak veľmi túžila po rodine, po dieťati, až sa to všetko premietalo ako krásny príbeh. Radosť, pokoj, teplý detský úsmev, púšťanie šarkana…náhle to bolo preč.

Dosť  bolo predstáv a zbytočného dúfania v niečo pre ňu nepredstaviteľné! Týmto výletom do ríše snov zabila už predsa more času. Späť do reality, k tvrdej nudnej práci a rutine každodenného života. No je toto skutočný život? Nie len hlúpy pokus žiť, žiť čo najlepšie, a pritom byť tak vzdialená zmysluplnému žitiu? S vráskou vrytou v čele sa pomaly pobrala domov a srdce jej zrazu zívalo prázdnotou. Žiadne slzy či hrejivý pocit byť milovaný, žiadna spomienka. Ostal jej tam už len kúsok nádeje, malinký kúštik vysnívaného lepšieho zajtrajška.